Národný park Nízke Tatry bol vyhlásený už v roku 1978 a s výmerou približne 73-tisíc hektárov je to jeden z dvoch najväčších národných parkov na Slovensku.
Okrem iného je to územie kľúčové pre zachovanie a prežitie niektorých európsky významných horských druhov na Slovensku, napríklad hlucháňa hôrneho.
Podľa zákona o ochrane prírody by mala byť v území národného parku ochrana prírody nadradená ostatným činnostiam. Navyše, na všetkých lesných pozemkoch, ktoré sa tu nachádzajú, platia tiež ustanovenia lesného zákona, ktorý zaväzuje hospodáriť a nakladať s lesmi takým spôsobom a v takom rozsahu, aby sa zachovala ich biologická rozmanitosť a schopnosť plniť funkcie lesov.
Nové cesty a zvážnice
Napriek týmto jasným legislatívnym rámcom, zdanlivo zaručujúcim zachovanie priaznivého stavu územia parku, došlo len v rokoch 2004 až 2014 vplyvom ťažby dreva v NAPANT-e k zániku viac ako 6700 hektárov starých horských lesov.
V dôsledku veľkoplošnej ťažby horských lesov sa za posledných 13 rokov východná časť Nízkych Tatier, spravovaná predovšetkým štátnymi lesmi, premenila doslova na mesačnú krajinu. Vznikli tu stovky kilometrov nových ciest a zvážnic, ktoré natrvalo zjazvili doteraz nesprístupné odľahlé a prekrásne závery dolín, najmä v okolí hlavného hrebeňa kráľovohoľských Nízkych Tatier.
Ťažba lykožrúta nezastavila
Lesní hospodári jednoducho zneužili situáciu, ktorá vznikla po vetrovej kalamite z roku 2004. Vo vetrom a lykožrútom zasiahnutých lokalitách, kde sa predtým takmer vôbec nezasahovalo, začali používať rovnaké hospodárske postupy, aké sa využívajú mimo chránených území, teda tam kde je prvoradá drevoprodukčná funkcia lesov.
Drastické ťažbové metódy nielen že nezabránili šíreniu lykožrúta, ale, naopak, viedli k otváraniu stále nových porastových stien vetru aj lykožrútovi a nakoniec k odlesneniu celých svahov. Tomu sa nevyhli ani ochranné pásma vodných zdrojov či citlivé horské lesy v strmých svahoch národného parku.
Lesy neplnia svoju funkciu
Práve staré horské lesy boli pritom v minulosti bezpečným domovom stoviek lesných druhov, z ktorých mnohé sú chránené zákonom o ochrane prírody. V dôsledku ťažby zanikli tisíce hniezdnych lokalít rôznych druhov vtákov a s nimi minimálne 24 tokanísk hlucháňa hôrneho, ktorého ďalšie prežitie v tomto území je vážne ohrozené.
Tieto lesy mali aj podľa lesného zákona plniť ďalšie dôležité funkcie, predovšetkým funkciu trvalej ochrany pôdy, mali zabraňovať tvorbe lavín a zadržiavať v krajine vodu.
Príklad z mája tohto roku, keď veľká voda narušila most pod Malužinou, poškodila cesty a ničivá povodňová vlna sa prehnala aj Demänovskou dolinou je dôkazom, že vyrúbané lesy už svoje funkcie nedokážu plniť a prestávajú chrániť nižšie položené pozemky.
Takúto do očí bijúcu devastáciu nášho prírodného dedičstva lesohospodári, paradoxne, od začiatku zdôvodňovali a stále zdôvodňujú práve ochranou lesa. Neváhali pritom použiť aj vedecky neoverené a dávno prekonané metódy. Časť nízkotatranských lesov letecky postriekali zdraviu nebezpečnými pesticídmi, čo tiež prispelo k ničeniu biologickej rozmanitosti národného parku.
Proti tomuto bezprecedentnému postupu sa v uplynulých rokoch postavilo až 150 odborníkov z oblasti lesníctva, lekárstva, genetiky, ekológie, environmentalistiky, krajinárstva, zoológie, botaniky a ďalších prírodných vied, no ničenie lesov národného parku naďalej pokračuje šialenou rýchlosťou.
Vláda problém ignoruje
Pre mnohé lokality a biotopy vzácnych druhov je už teraz neskoro. Zničená a odplavená pôda sa bude obnovovať stovky až tisíce rokov, zničené staré lesy vrátane pralesov už nikto z nás viac neuvidí.
Doterajší prístup svedčí o nekompetentnosti lesných hospodárov pri spravovaní chránených území. Ich hospodárske zameranie je v príkrom rozpore s poslaním tohto územia, ktorým je ochrana prírody.
Tento stav je rovnako aj výsledkom neschopnosti organizácií, spadajúcich pod rezort životného prostredia. Správa NAPANT-u ako odborná organizácia ochrany prírody toto územie nespravuje a aj keby chcela, nemá na rozhodovanie o území reálny vplyv.
Preto jediným riešením, ktoré by mohlo zvrátiť tento negatívny trend, hroziaci stratou biologickej rozmanitosti, ďalšími povodňami a ešte väčšou stratou mimoprodukčných funkcií lesa čiastočne je okamžité zastavenie ťažby vo všetkých starých horských lesoch národného parku a vytvorenie dostatočne veľkých zón s vylúčením akýchkoľvek úmyselných ľudských zásahov.
Na to by však musela zasiahnuť vláda Slovenskej republiky, ktorá doteraz tieto problémy úspešne ignoruje. V opačnom prípade už Národný park Nízke Tatry nebude mať žiadne opodstatnenie.
V zahraničí z toho ťažia
Najsmutnejšie na príbehu Nízkych Tatier je, že sme si premárnili obrovskú príležitosť pre rozvoj nášho regiónu, akú ponúkajú skutočné národné parky kdekoľvek vo svete.
Príkladom môže byť Bavorský les v Nemecku, kde pred vyše 40 rokmi vyhlásili na území lesného závodu národný park, a dnes toto územie navštívia ročne viac ako dva milióny ľudí. Ničnerobenie a sledovanie prirodzeného vývoja lesa po kalamite prináša regió-nu až desaťnásobne väčší zisk ako to bolo pred vyhlásením parku, keď tu bol ešte lesný závod.
Model, ktorý sme uprednostnili v Nízkych Tatrách, pripomína viac lesný závod ako národný park. Krátkodobý ekonomický zisk z dreva je možno na prvý pohľad tou najjednoduchšou, no bez najmenších pochýb aj tou najhoršou cestou nielen pre národný park, ale aj pre celý náš región.
Za vzniknuté ekologické aj materiálne škody v tomto prírodoochranne aj turisticky výnimočnom území totiž nebudú platiť tí, ktorí ich spôsobili, ale my všetci a generácie, ktoré prídu po nás.
Autor: KAROL KALISKÝ
