PRIBYLINA. Chovatelia slovenských čuvačov sa každoročne stretávajú v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Výstavu typického slovenského plemena už niekoľko rokov organizuje Jana Goliášová.
Pracuje v liptovskom skanzene a chová tam aj približne dvadsať slovenských čuvačov. Niektoré z nich sa dokonca objavili v reklame na liptovské syry či v krátkych šotoch z múzea. J. Goliášová hovorí, že čuvač je bez zveličovania unikátnou súčasťou kultúrneho dedičstva a vzácnou živou kultúrnou pamiatkou Slovenska.
„Vždy som chcela organizovať výstavu v pribylinskom skanzene, pretože slovenský čuvač do neho prirodzene patrí. Organizujem ju už sedem rokov a nadviazala som na tradíciu Klubu chovateľov slovenských čuvačov. Výstavno-súťažná prehliadka v Pribyline je súčasne aj Memoriálom profesora Antonína Hrúzu. Český profesor založil kultúrny chov čuvača z jedincov, ktoré koncom dvadsiatych rokov 20. storočia priviezol na Moravu z tatranskej oblasti,“ vysvetlila chovateľka a organizátorka výstavy.
Dôležití sú rodičia a správna výchova
Tento rok prišlo do pribylinského skanzenu takmer sto chovateľov čuvačov. „Pod rekordný počet účastníkov sa podpísalo predovšetkým počasie. Nepršalo, teplota bola príjemná, nebolo príliš horúco,“ dodala organizátorka.
Výstava a prehliadka slovenských čuvačov slúži hlavne na to, aby sa chovatelia stretávali a rozprávali sa.
„Ak chce majiteľ vychovať odolného a zdravého čuvača, sú skúsenosti od iných chovateľov veľmi dôležité. O psa šampióna, ktorý vyhráva všetky súťaže, je síce väčší záujem, ale pre chov kvalitného plemena to nie je vôbec dôležité. Zárukou zdravého a oddaného psíka sú predovšetkým dobrí rodičia a správna výchova,“ doplnila J. Goliášová.
Chovateľ Miroslav Leštinský z Vyšných Ružbách by svojho čuvača nevymenil za nič na svete. „Vždy som chcel slovenské plemeno. Keď sme sa rozhodovali, akého psíka si zadovážime, dôležité bolo, aby odolal aj silnému mrazu. Pokiaľ slovenského čuvača dobre vychováte, je veľmi dobrý strážca a rodinný spoločník. V chovnej stanici dostal meno Sax, ale počúva na meno Sargo a má približne dva roky,“ porozprával chovateľ.
Čuvač nabehá aj päťdesiat kilometrov
Milan Barlík posudzuje slovenské čuvače. Na výstave v pribylinskom skanzene sa podľa neho predstavili tie najlepšie čuvače z Čiech aj Slovenska.
„Plemeno pochádza z Tatier a v minulosti ho preto volali aj tatranský čuvač. Jeho biela farba napovedá, že ide o horského psa. V čistokrvnej forme sa chová viac ako šesťdesiat rokov a z generácie na generáciu sa chov skvalitňuje,“ vysvetlil M. Barlík.
Úlohou rozhodcu, ktorý na výstave psíky posudzuje, je stanoviť istý trend. „Riadime sa pravidlami, predpísaným medzinárodným štandardom. Slovenský čuvač nesmie presiahnuť výšku sedemdesiat centimetrov, samozrejme, jeden centimeter ešte tolerujeme. Musí mať veľmi ušľachtilú hlavu, to znamená, že sa nesmie podobať ma pyrenejského horského psa, novofunlandského psa či bernardína. Čuvač by nemal slintať. Oči musia byť tmavé, aby v bielej srsti vynikli. Musí mať rovný chrbát, pevnú postavu a obdĺžnikový formát. Musí sa vedieť pohybovať v priestore a byť silný. V minulosti bol ochrancom stád a cez deň často nabehal aj päťdesiat kilometrov,“ doplnil rozhodca.
Tatranského premenovali na slovenského
Slovenský čuvač sa začal chovať v období prvej Československej republiky. „Prvý vrh sa narodil v roku 1929. Hlavná chovná základňa bola v Čechách. Na Slovensku o plemeno nebol veľký záujem. Podobná situácia je aj dnes. V Čechách sa stále odchová viac slovenských čuvačov ako na Slovensku. Momentálne je u nás registrovaných približne päťdesiat chovných feniek a asi šesťdesiat chovných psov. V období socializmu mali chovatelia slovenských čuvačov zľavu na poplatkoch za to, že udržiavajú národné plemeno, čiže Slováci skôr chránili čuvača ako on Slovákov,“ povedala J. Goliášová
Pre chovateľov tatranského čuvača bol rok 1965 významný. Medzinárodná kynologická únia (FCI) na valnom zhromaždení v júni v Prahe uznala čuvača za samostatné plemeno a vydala jeho štandard.
Prečo došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v Poľsku uznané podobné plemeno a volal sa Tatra owczarek podhalanski. Pri preklade do francúzštiny by názvy plemien zneli veľmi podobne. Preto československá zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov z tatranský na slovenský. Vyhla sa prípadným námietkam zo strany členov komisie.
