Liptovský Mikuláš - príla rušno. Na chodníku neďaleko rodného domu Martina Rázusa stálo niekoľko desiatok Rómov, jedna Nerómka a dvaja mestskí policajti. Čo sa vlastne stalo?
Rodičia 6-ročného útleho počerného chlapca mi ukazovali červené ľavé líce svojho syna: „Len to odfoťte, pozrite sa, ako ho zbila.“ Potetovaný otec červenolíceho chlapca sa rozhorčoval: „Ja to tak nenechám! Decko si biť nedám! Ako môže biť cudzie decko? Má šťastie, že je žena, lebo ináč... Ale ženy nebijem...“ Jeho manželka sa pridala: „A to len za to, že jej prešiel bicyklom po nohe. A kde sa tie decká majú hrať? Nič tu neni, ani ihrisko. Tak behajú po chodníku, ako decká... A ona ho ide za to zabiť? A ešte sa nám aj smeje do ksichtu.“
Žena, ktorá malému Rómovi uštedrila zopár faciek, sa slovným útokom nebránila. Patrí k menšine bielych obyvateľov tejto ulice a má s nimi svoje skúsenosti. Nepopierala, že chlapca udrela, a vysvetľovala, prečo. „Susedkin psík prešiel do našej záhrady, tak som jej išla zazvoniť, aby si poňho prišla. Kým som na ňu čakala pred bránou, asi štyri decká niekoľkokrát okolo mňa prefrčali na bicykloch a skoro ma zrazili. Viackrát som im povedala, aby dávali pozor a nejazdili ako diví aj na cestu, že ich môže zraziť auto. Zbytočne. Keď mi jeden z nich potom prešiel bicyklom po nohe a tváril sa, akože nič, zapracovali nervy a vyletela mi ruka.“
Mestskí policajti navrhli vyriešiť pouličný incinendt na mieste blokovou pokutou, ale rodičia chlapca to jednoznačne odmietli a trvali na tom, že podajú trestné oznámenie.
Aj podali, ale ešte predtým boli so synom na pohotovosti, aby mali lekársky doklad o rozsahu jeho poranení. Na pohotovosti však bola aj pani, zásluhou ktorej mal malý Timotejko červené líce. Ukazovala mi modrinu na nohe, údajne ju bolel chrbát, utŕtžila pár škrabancov a prišla aj o hrsť vlasov po tom, ako na ňu zaútočili dve Rómky. Počas slovnej potýčky unikali do éteru nespisovné a neuverejniteľné slová aj vyhrážky...
Mladú ženu prišla morálne podporiť staršia žena, ktorá jediná sa nebála nahlas povedať svoj názor. Ostatní sa prizerali z okien. Na druhý deň som zazvonila na Vrbickej ulici pri plechovej bráne domu, za ktorou štekal pes. Pozvali ma dnu. Staršia pani mi so slzami v očiach rozprávala, koľko nocí nemohli spať, lebo susedia sa zabávali tak hlučne, že sa dom otriasal, koľkokrát volali policajtov, aby prišli urobiť poriadok. Z domu urobili malú pevnosť, humno za domom ohradili múrom aj ostnatým drôtom, lebo im často mizlo drevo a napriek tomu, že mali 16 sliepok, vajíčka kupovali....Bojí sa, ale odsťahovať sa napriek tomu nechce. Veď v dome, v ktorom býva, žili dve generácie jej predkov, postavili ho vlastnými rukami, zveľadili, opravili....
K rómskym deťom necíti nenávisť, práve naopak, povedala, že má o ne strach, keď behajú po ceste, aby ich nezrazilo auto. Porozdávala im aj hračky a keď ju prišli na Veľkú noc vyšibať, dostali aj čokoládové vajíčko a dvadsať korún. No vzápätí prišla veľká skupina neznámych a chceli to isté... Navštívila som aj rodičov malého Timoteja. Má ešte troch súrodencov. Povedali mi, že v noci plakal a kričal: Nebite ma, nebite ma! Svoje deti vraj doma nebijú a hlavne po hlave nie, lebo „majú po mužovi slabšie oči.“ Zato má Timkova mama neuveriteľne krásne biele zuby a napadlo ma, že by mohla robiť reklamy na zubné pasty... Neviem, čo by povedal Martin Rázus, keby videl svoju rodnú Vrbicu dnes. Niektorí návštevníci jeho rodného domu však vravia, že by sa určite odsťahoval. Ja pre istotu nevravím nič...
Beata Chrenková
