Liptovský Mikuláš – vnejší útočník MHk 32 L. Mikuláš Rudolf Huna do ruskej najvyššej hokejovej súťaže. Mužstvu Neftechemik Nižnekamsk sa upísal tento Lipták do konca apríla 2004. Jeho klub obsadil v súťaži, v ktorej pôsobí 16 mužstiev 8. miesto a Nižnekamsk postúpil do bojov play off. Rudo odohral v Rusku 20 zápasov, pričom zaznamenal dva góly a dve asistencie.
„Cieľ klubu bol postup do bojov play off, nakoľko v nich mužstvo posledné sezóny chýbalo. V prvom kole sme narazili na neskoršieho finalistu – Magnitogorsk,“ hovorí Rudolf Huna. „Uhrali sme s nimi vyrovnanú sériu na 5 zápasov. Dovolím si tvrdiť, že keby sme hrali posledný zápas doma, všetko skončí úplne inak. Preto aj po skončení sezóny vládla v klube spokojnosť. Mne play off nevyšla podľa predstáv. Týždeň pred jej začiatkom ma „vyradila“ strela pukom do členka. Klubový lekár mi ho síce za týždeň dal do poriadku, ale hneď v prvom zápase play off som dostal puk opäť do tej istej nohy. Takže zápasy som už sledoval iba z tribúny.“
Na začiatku vášho pôsobenia ste nemali isté miesto v základnej zostave. Zlepšilo sa to postupom času?
Počas tréningov „maká“ 6 pätiek na doraz. Avšak všetci hráči nedostávajú počas zápasu príležitosť. Ja som sa postupne prepracoval do prvého útoku kde som hral s dvoma Rusmi. Až do zranenie som si toto miesto udržal.
Takmer všetci hráči, ktorí sa vrátili z Ruska svorne tvrdia, že ruská súťaž je hlavne o tvrdej drine a disciplíne...
Hovorím to aj ja. Je to oveľa náročnejšie ako u nás. Ruská liga je o sile i rýchlosti. Na ľade sa hráč presadzuje veľmi ťažko. Je to hlavne obranný hokej, kde sa hrá systémom 4+1 a niekedy dokonca bránia aj všetci hráči. Hra sa začína podobať zámorskému štýlu, keď hráči od červenej či útočnej modrej čiary nastreľujú puky do útočnej tretiny a tie sú určené pre rýchlych krídelných útočníkov. Hrá sa tvrdo do tela, ale nie zákerne.
Dostáva ruský hokej aj iné črty, ktoré tam zaviedli hráči či tréneri z iných krajín?
Áno. Ukážkovým príkladom je OMSK, kde pôsobia traja českí hráči Patera, Vlasák, Debnár. OMSK tým pádom produkuje otvorený a kombinačný hokej. Prejavuje sa to aj u iných mužstiev, ale nie tak výrazne.
Aktuálne sú majstrovstvá sveta v hokeji. Dominovala táto téma aj vo vašom mužstve?
Ani veľmi nie. V mužstve bol iba bývalý fínsky reprezentant Lethera a mladý Bielorus Krabovsky, ktorý dostal pozvánku do reprezentácie. Takže sme o majstrovstvách sveta ani veľmi nehovorili. Zaujímavosťou bolo, že ruský tréner Tichonov chcel do svojho reprezentačného kádra silou-mocou dostať Fína Lethera a iba náš tréner mu vysvetlil, že to nie je možné, lebo on je Fín.
Sú v Rusku tvrdé aj tréningy?
Nielen tréningy, ale aj zápasy. Hrali sme dvojzápasovo. Na zápasy sme cestovali jeden deň vopred. Večer bol ešte tréning. Po zápase sme „leteli“ do iného mesta a opäť tréning a zápas. Potom nasledoval návrat domov a dva dni voľna. Potom domáci zápas a opäť kolotoč cestovania, zápasov a tréningov. Niekedy sme odohrali aj štyri zápasy do týždňa. Vrátim sa však tréningom. Na tie nebol počas sezóny príliš veľký čas, ale aj tak to vždy stálo za to. Uvediem iba príklad tréningového cyklu počas týždňovej reprezentačnej prestávky. V pondelok sme si ráno zahrali futbal a večer sme cvičili posilňovni. V utorok to boli bežky a posilňovňa. V stredu ráno sme mali ľad. Jedna skupina zaberala v posilňovni a druhá trénovala na ľade so závažiami. Večer boli opäť 2 hodiny na ľade. Vo štvrtok to boli niekoľkohodinové kombinované tréningy. V piatok sme na ľade ťahali pneumatiky plnené železom a na nich ešte sedel spoluhráč. V sobotu sme odohrali prípravný zápas v nedeľu bolo voľno. Ruská liga je teda hlavne dril.
Ako ste trávili voľný čas?
Toho veľa nezostávalo. Ak áno, tak som sa hral hry na počítači, pozeral filmy, alebo som išiel do mesta na internet, aby som nestratil kontakt s domovom.
A ubytovanie?
Prvý mesiac som býval sám na izbe. Potom som sa presťahoval k dvom mladým Bielorusom a už to bolo veselšie. Bývali sme v „báze“. To znamená niečo podobné ako u nás ubytovňa, iba s „malými“ rozdielmi... Izba, sociálne zariadenie na chodbe a pre Rusov neodmysliteľná sauna. Ďalší hráči, ktorí boli ženatí bývali s manželkami v športovom dome. Naša báza bol určená len pre nás a bola mimo mesta. Bola oplotená, strážil ju vrátnik a v noci v nej behali strážni psy. Hoci som si to veľmi nepripúšťal, vyzeralo to ako v kasárňach. Na tréningy i zápasy chodil pre nás autobus, ktorí nás odviezol i naspäť. Keď som potreboval ísť do mesta musel som si zobrať taxi.
Chodili ste si občas s hráčmi „posedieť“ do reštaurácie?
To neprichádzalo do úvahy. Zažil som iba jedno spoločné stretnutie a to na záver sezóny. Inak to bolo tabu. Ak to niektorí hráči aj skúsili, hneď o tom vedel riaditeľ klubu a postihmi trpelo celé mužstvo. Bol to prísny vojenský režim, ale ten platí vo všetkých ruských kluboch.
Je to pravda, že v ruskom hokeji sa točia veľké peniaze?
Nielen v hokeji, ale v celom športe. Inak by tam hráči nechodili... V mojom prípade to bolo 4 až 5-krát viac, ako som bol schopný zarobiť v MHk 32. Väčšie finančné položky sú hlavne na prémiách a my sme mali to šťastie, že od januára sme mali minimálne množstvo prehier.
Kde absolvujete prípravu pred ďalšou sezónou?
Minulý rok som kvôli povinnostiam v škole absolvoval prípravu sám. Bol som s tým spokojný a pokračujem s tým aj v tomto roku.
A budúce pôsobenie?
Absolvoval som už jeden rozhovor s riaditeľom MHk 32 L. Mikuláš Vlastimilom Škanderom, ale konečný záver nepadol. Aj ja, tak ako väčšina hráčov, ktorí pôsobili v zahraničí čakám, ako dopadne budúcoročný štrajk v NHL. Napríklad Nižnekamsk by v prípadne štrajku posilnili viacerí hráči zo zámoria a medzi nimi i hviezda Detroidu Dacjuk. Takže všetko je ešte stále otvorené. V súčasnosti ma teraz zaujíma skôr budúcnosť mojich bratov Riša a Roba, ktorým končí zmluva v L. Mikuláši. Ich budúcnosť bude však záležať od ďalšieho pôsobenia na vysokej škole. Takže v našej „hokejovej časti“ rodiny je všetko otvorené.
Mário Kaprálik
