Liptovský Mikuláš - ončák z prímestskej časti Okoličné pracovný úraz. Pracoval na vtedajšom Štátnom majetku v Parížovciach a zachytilo ho do sečkovice. Od tých čias sa podstatne znížila kvalita jeho života. Pravú nohu má amputovanú v predkolení. Ľavú sa podarilo síce zachrániť, ale šesťdesiatročný muž má s ňou nemalé problémy. Komplikované zlomeniny a zničené svalstvo urobili svoje. Nielen vtedy po úraze, kým sa mu noha ako-tak zahojila, ale viac ako dva roky bol prakticky nemobilný. Bolesť si odvtedy svoju daň vyberá každý deň a každú noc.
„Ľavú nohu mám nepohyblivú v kĺboch. Bolí ma koleno, ktoré som mal už päťkrát operované, na predkolení som mal komplikované zlomeniny. Členok mám vybočený a vôbec neudržím stabilitu. Problémy mám aj s chodidlom, ktorého časť mi chýba“, hovorí pán Glončák a dáva si z ľavej nohy dolu ortézu (ortopedickú pomôcku na spevnenie nohy), aby si noha aspoň na chvíľu „oddýchla“ od tlaku, ktorý spôsobuje.
Aby bol František Glončák aspoň sčasti mobilný, používa francúzske barle a protézu na pravú nohu. Za ich pomoci dokáže s bolesťami a námahou chodiť asi päť minút, potom musí štvrťhodinu oddychovať. Keďže má narušenú stabilitu a vyvíja tlak na chrbticu, aj tá sa začala deformovať. Akoby trápenia nemal v živote tento muž dosť, navyše sa pridali náznaky osteoporózy a pokročilé známky artrózy. Čo krok, to ukrutná bolesť. A s bolesťou sa hlásia už aj lakte, pretože pri pohybe s barlami na ne prenáša váhu.
„Keď som doma, a to som kvôli nemobilnosti takmer stále, radšej si dám dolu protézu aj ortézu a pohybujem sa kolenačky,“ vysvetľuje pán František a ukazuje nám rub nohavíc, na ktoré mu manželka Zdenka prišila zvnútra záplaty. Jednak sa nohavice pri pohybe na kolenách rýchlo zoderú a tiež kolená dostávajú poriadne zabrať, keď na nich „chodí“. Traumatizujúci zážitok z úrazu pánovi Glončákovi sťažuje dni, ale nedá mu ani dobre spávať. „Fantómove bolesti, aké mám na amputovanej nohe, neprajem ani tomu najhoršiemu človeku,“ hovorí tento skromný sympatický pán, ktorý sa ani veľmi neteší na leto.
Ani sa mu nečudujeme, veď v lete nohy potrebujú vzduch a čo i len v teniskách sa aj zdravý človek cíti nepríjemne. Pán Glončák, ak si chce vyjsť aspoň do záhrady, musí zniesť protézu, ktorá ho tlačí na kýpeť amputovanej nohy a vysokú špeciálnu topánku na druhej nohe, ktorá mu má vyrovnávať stabilitu.
Na odpoveď čakal „len“ osemnásť mesiacov
Začiatkom decembra v roku 1999 František Glončák požiadal príslušný odbor sociálnych vecí o posúdenie svojho stavu. „Už“ o osemnásť mesiacov, presne 15. júna 2001 dostal posudok, v ktorom sa píše, že miera jeho funkčnej poruchy je šesťdesiat percent. Odbor sociálnych vecí Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši odporučil pánovi Gločákovi vydať preukaz pre ťažko zdravotne postihnutého (ZŤP) so sprievodcom s tým, že mu priznal aj peňažný príspevok na prepravu, pretože je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. O tri mesiace na to doručil poštár pánovi Glončákovi obálku, v ktorej bolo rozhodnutie o odňatí tristokorunového mesačného príspevku občanom používajúcim ortopedické, kompenzačné alebo iné pomôcky. Zákon si prostredníctvom úradníkov na Františka Glončáka spomenul aj vlani v januári, keď mu znížili príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia vo výške 15 percent zo sumy životného minima na rovných dvesto korún. Peňažný príspevok na zvýšené výdavky s prevádzkou motorového vozidla mu znížili na 500 Sk. „Ľudia s ťažkým telesným postihnutím dostávajú od štátu len symbolické peňažné príspevky. Tam dajú pár stoviek, inde uberú oveľa viac. Mnohí zdraví ľudia si myslia, že ide o tisícky korún. A telesne postihnutí o tom veľmi nehovoria, lebo už kvôli svojmu stavu sú izolovaní. A časté sú aj moje negatívne skúsenosti, keď som pred niekým moje problémy spomenul,“ pripomína pán Glončák, ktorý sa radšej uzatvoril do seba. Zdôverí sa len manželke, ktorá sa nielen vtedy po úraze, ale celé tie desaťročia oddane o neho starala a je mu veľkou oporou, rovnako ako syn František a dcéra Zdenka.
„Len my vidíme, ako manžel trpí. Na ľavej nohe mu stroj oskalpoval svalstvo, takže aj pri tom najmenšom tlaku či udretí, mu noha úplne očernie. Bol už aj v nemocnici na kožnom oddelení, lebo rany sa mu občas otvoria, hnisajú. Iba rodina chápe, aké prekážky musí prekonať pri kúpaní, holení, obliekaní a bežnom živote,“ pripomína pani Zdenka, ktorá tiež nemala ľahký život a niekedy nevedela, kam skočiť. Či sa najprv postarať o manžela, alebo sa venovať dvom deťom, kým boli ešte malé. A navyše chodila do práce.
Všetky zdravotné problémy, o ktorých manželia Glončákovci hovoria, sú zaznamenané v zdravotnej dokumentácii, v ktorej listujeme. Našli sme tam aj vyjadrenie spred dvoch-troch rokov od odborného lekára chirurga, v ktorom sme sa dočítali, že zdravotné problémy Františka Glončáka majú chronický charakter, nie je u neho predpoklad zlepšenia stavu, skôr sa jeho stav bude časom zhoršovať. Žiaľ, lekárove slová sa plnia.
Nikto ho nevidel, ale rozhodli, že je zdravý
František Glončák je preto právom nepríjemne zaskočený, lebo koncom februára tohto roku dostal posudok, že kompetentný úrad prehodnotil mieru jeho funkčnej poruchy. Píše sa v ňom, že pán Glončák sa nepovažuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím podľa príslušných platných predpisov. Na základe prehodnotenia stavu prišiel pán František aj o všetky peňažné príspevky.
„Nejde mi vôbec o tých sedemsto korún, o ktoré som prišiel. Ale tridsaťpäť rokov trpím a spolu so mnou celá moja rodina, ktorá mi pomáha a som na ňu odkázaný. A zrazu dostanem papier a dozviem sa, že som zdravý. Rozhodol o mne niekto, kto ma v živote nevidel, kto nevidel moju zdravotnú dokumentáciu. Je to smutné, pretože ešte aj auto, keď ide na stanicu technickej kontroly, potrebujú fyzicky vidieť,“ s trpkosťou v hlave vyjadruje svoj názor František Glončák. V rozhodnutí čítame ešte vetu, že musí vrátiť preukaz občana ZŤP. „Zatiaľ som ho ešte nevrátil. Nech si ho úradníci, ktorí o mne rozhodli, prídu zobrať. Aspoň potom ma uvidia a som zvedavý, či sa mi dokážu pozrieť do očí,“ dodáva na záver František Glončák.
Eva Petranová
