Liptovská Štiavnička - ptovskej Štiavničke pri Ružomberku je dočasným útočiskom Miloša Lacka (na fotografii), bezdomovca z Východnej, ktorý viac ako rok „býval“ pod smrekom v lese neďaleko obce. „Tento náš pacient je veľmi čulý, nevylihuje, väčšinu času trávi v spoločenskej miestnosti čítaním kníh a časopisov alebo pozeraním televízie,” charakterizovala pacienta vedúca sestra Anna Mráziková.
Po opatere v liptovskomikulášskej nemocnici a teraz v liečebni pán Lacko ničím nepripomína zúboženého bezdomovca z televíznej obrazovky. Nielen jeho terajší výzor, ale aj jeho správanie a vyjadrovanie sa pôsobí kultivovane. Ako som sa presvedčila na koži vlastnej ruky pri rozlúčke po vyše hodinovom rozhovore s pánom Lackom, starý mládenec je aj galantný. Ochotne v krátkosti zrekapituloval svoj život, jeho svetlé i tienisté stránky. Jeho najkrajšou spomienkou sú prázdniny u krstnej mamy Márie Chomovej v Liptovskej Porúbke. Čo by z pamäti rád vygumoval? Arénu zvád a bitiek, na ktorú často premieňal domov opitý otec. Dá sa len hádať, aký mohol byť život dospelého pána Lacka, ktorý si 25. mája pripomenie 60. narodeniny, nebyť rodinných pomerov, pred ktorými utiekol nielen z domu, ale aj zo školských lavíc gymnázia.
Na východnom Slovensku a neskôr na hornom Liptove dlhé roky pracoval na železnici ako údržbár. Na bezdomovecký chodníček smerom do lesa ho osud prvýkrát nasmeroval v okamihu, keď ho zamestnávateľ zaradil medzi nadbytočných pracovníkov a druhý raz, keď musel opustiť železničiarsky byt. Ako náhradu dostal od železničnej stanice vo Východnej kuticu bez vody a hygienického vybavenia. Kyjak neľútostného osudu dopadol na pána Lacka tretíkrát, a to v podobe striktného príkazu prednostu východnianskej železničnej stanice D. Skačániho, aby sa vysťahoval. Okrem zelenej strechy smrekových konárov inú pán Lacko nenašiel. D. Skačániho strieda v týchto dňoch vo funkcii prednostu stanice jeho nástupca. „Všetci to vítame, lebo to je človek bez súcitu s blížnym a neochotný pomáhať iným, čo pociťovali aj zamestnanci,” vyslovil sa starosta Východnej Pavel Krupa. Podľa neho pán Lacko v „kumbále“ nikomu neprekážal, mohol tam bývať dodnes, miestnosť je od jeho odchodu stále prázdna. Dodal, že o pobyte pána Lacka v lese sa dozvedel až na druhý deň po odvysielaní televíznej reportáže z úst rímskokatolického farára Stanislava Strapka zo Skalky nad Váhom pri Trenčíne, ktorý ponúkol pánovi Lackovi domov v samostatnom cirkevnom rodinnom dome.
Ak pán Lacko nezištnú ponuku prijme, mohol by narodeniny osláviť už v novom domove. Do lesa sa už nechce vrátiť. Nástojil, aby v článku nechýbal jeho odkaz, že nikomu nič nevyčíta a nikoho za svoj osud bezdomovca neobviňuje. Ďakuje všetkým priateľom, známym i cudzím ľuďom, ktorí mu v najťažších chvíľach podali pomocnú ruku a tak pripomenuli, že čertov je síce na svete nemálo, ale anjeli nevymreli. Hana Orlíková
