Závažná Poruba - ž len s Hankou Baránikovou trváme akoby zázrakom. Ona je o rok mladšia, ale spolu sme chodili do školy a učil nás pán učiteľ Bobák,“ povedala pri našej návšteve čulá starenka Zuzana Kuľhavá, rodená Beťková, ktorá sa začiatkom roka dožila deväťdesiatych piatych narodenín.
Nečudujme sa preto, že veľa pamätá, veď: prežila dve svetové vojny, okúsila päť spoločenských systémov a pamätá mená porubských richtárov rovných sto rokov dozadu. Pripomeňme teda nezvyčajne dlhú cestu žitia našej jubilantky. Narodila sa v Závažnej Porube, do školy chodila za Rakúsko-Uhorska, učila sa písať na bridlicovú tabuľku „gríflikom.“ Vydávala sa v devätnástich, na sobáš kráčali pešo cez Dubec do Liptovského Jána. Pamätá si, že ich sobášil pán farár Lukáč. V manželstve vychovali dve deti a keďže manžel bol tesár, tak rozhodol: “Murári si stavajú domy z tehly, ja postavím dom z dreva.“ A tak sa aj stalo. Život prežila okolo detí a pri práci: na malom gazdovstve, v pekárni blízkeho mesta, najdlhšie v rastlinnej výrobe na domácom družstve. Rovných dvadsať rokov - do svojej deväťdesiatky, žila sama ako vdova, ale v starostlivosti svojich detí, no keď prestalo „počúvať“ srdiečko a nohy začali vypovedávať službu, presťahovala sa ku svojej dcére do domu „cez cestu.“ Spolu si nažívajú podľa božského i ľudského práva.
“Aj zaťa mám dobrého,“ zdôverila sa. „A môžete to aj napísať, lebo je to pravda,“ dokončila začaté. Zuzana Kuľhavá je jednou z najstarších obyvateľov obce. Jej život svedčí o tom, že striedmosť je matkou dlhovekosti. Zaujímalo nás preto, ako nažívali a čo za mlada jedávali? “Náš jedálny lístok bol veľmi jednoduchý: kapusta, zemiaky, chlieb, mlieko, múka a robota od svitu do mrku. Tak to bolo, a tak to aj bude. Lenivosť oslabuje telo, práca ho posilňuje. Darobnosť urýchľuje starobu, robota predlžuje život. S ľuďmi sa treba znášať, človek človeku by mal byť posvätný,“ jednoducho, no neobyčajne múdro vyjadrila pravdivú filozofiu svojho života. Narodila sa v tvrdej zime, ale zimu nemá rada. Radšej leto. Ešte pred rokom pracovala v záhradke a aj teraz sa už teší na jarné i letné dni. Bodaj by nie: veď jedno leto je lepšie ako sto zím.
Dušan Migaľa
