Hubová - ov zdravý občan. No ľudské činnosti, pre väčšinu z nás úplne bežné, sa mu stávajú každodene neprekonateľnými prekážkami. Bez pomoci stoličky nedosiahne na vyššie miesta v dome, dlhá chôdza mu robí problémy, rovnako aj dlhšie státie. Od svojho narodenia má trpasličí vzrast, dnes meria len 130 centimetrov. Podľa nového Zákona o sociálnej pomoci však nie je zdravotne ťažko postihnutý (ZŤP). Vrátiť musí aj preukaz ZŤP občana, ktorý ho doteraz zvýhodňoval.
„Mám si azda odseknúť z hlavy alebo nôh, aby som mal o 10 centimetrov menej?“ pýta sa nás sarkasticky Ján Babala. Bez desiatich centimetrov by „ešte“ bol ťažko postihnutý, dnes nezapadá ani do jednej z kategórií. Miera jeho funkčnej poruchy je podľa úradov 40 percent, na polovičného invalida však treba aspoň 50 percent.
Stotridsaťcentimetrový muž Ján Babala už neverí úradníkom a cíti sa diskriminovaný. Od svojho narodenia nerástol ako jeho rovesníci. Pre nedostatok rastového hormónu sa stal naniztom. Jeho rast sa zastavil na tridsiatich centimetroch nad celým metrom. To mu v minulosti stačilo k tomu, aby bol podľa vtedajšieho zákona uznaný ako polovičný invalid. Niekoľkokrát mu jeho hendikep odobrila aj posudková komisia, naposledy to bolo v roku 1995. Správa hovorí o druhom stupni postihnutia, ktorý lekári zdôvodňujú nepriaznivým zdravotným stavom. Podľa nich nemôže Ján Babala dlho chodiť ani stáť. Preto mu pridelili preukaz občana ZŤP, ktorý mu uľahčuje život. Denne cestuje zo svojho bydliska Hubovej až do práce v Liptovských Sliačoch. Snaží sa privyrobiť ako opravár hodín. Mesačne ho cesta do práce stojí viac ako tisíc korún. Podľa nového posudku z februára 2003 musí Ján Babala vrátiť aj preukaz ZŤP. Ak nie, hrozí mu trestné stíhanie. „Nevrátim preukaz a chcú ma trestne stíhať. Azda ma zatknú, zatvoria do väzenia ako zlodeja, vraha. Navyše, cestovné sa mi zvýši o polovicu. Ja tomu už nerozumiem,“ hovorí Babala.
V ostatnom liste z Oddelenia posudkových činností Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Ružomberku sa píše, že kedysi zdravotne postihnutý Ján Babala bol opäť prehodnotený a jeho aktuálne postihnutie zodpovedá 40 percentám. Je to o 10 percent menej ako v minulosti. Desať percent, desať centimetrov dole, nerozumie zvláštnej logike Ján Babala.
„Je zaujímavé, že ich názor sa mení po niekoľkých rokoch. Odvtedy som predsa nepodrástol a hendikepovaný som rovnako ako vtedy,“ dodáva. Tvrdí, že sa svojich práv nevzdá a bojovať bude ďalej. To, že je postihnutý, vidí predsa každý. Preukaz ZŤP už vrátil, lebo mu tak poradil právnik. „Pôjdem do dôsledkov a budem sa domáhať pravdy,“ hovorí Babala. Listom plánuje osloviť ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka a ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. Ak neuspeje tam, bude sa súdiť.
„Ak to bude potrebné, pôjdem na európsky súd. Nemienim sa vzdávať! Jedna otázka, ktorá ma naozaj už dlhšie trápi je, kto je vlastne v našom štáte postihnutý. Z polovičných invalidov robia žiadnych, z úplnych invalidov polovičných. Zákon číslo 45 z roku 2004, ktorým sa zmenil a doplnil pôvodný zákon o sociálnej pomoci (č. 159/1998, pozn. aut.) nie je dobrý,“ dodáva neskývajúc sklamanie Ján Babala.
So zodpovednými pracovníkmi na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Ružomberku sme sa ani nepokúšali spojiť. Pred nami to skúšal náš kolega z istého celoslovenského denníka. Odpoveďou bol nový zákon, podľa ktorého postupovali. Pri rádových pracovníčkach či vedúcich úradov ani nečakáme inakšie stanovisko. Na mieste je ale otázka, komu majú hendikepovaní občania adresovať svoje výhrady? Poslancom, ministrom, tým, ktorí zákony schvaľujú? Ale, čo ak ich odpoveďou bude: „Vy ste si nás predsa zvolili, s čím teda nesúhlasite?“
Vladimír Buzna
