e malá piecka. K vyššie položeným dverám vedie rebrík. To aby ich nezafúkalo. Keď sme sa tam prvý raz po dvojhodinovom brodení sa snehom dostali, domáci pán nebol doma. Minulý týždeň nás tam viedol on, podstatne lepšou a kratšou cestičkou. Nazvali sme ho lesným mužom. Kým predchádzajúce dve zimy v senníku nad dedinou Ondrej Hatala vydržal len do mínus šesť, túto zimu sa usadil hore natrvalo. Nedávno teplota klesla až na mínus devätnásť. „V takých okamihoch, keď mrknem na teplomer, radšej ho schovávam.“ Nebolo to prvý raz, čo celú noc nespal, sedel pri malej piecke a poctivo vkladal do nej jedno polienko za druhým. Do spacieho vaku vhupol až ráno, keď bol teplomer o čosi priateľskejší.
V zime by sme tu nevydržali, v lete snáď týždeň, komentujeme obydlie a kopec snehu okolo. Nie nadarmo nazvali domorodci túto lokalitu nad Hrboltovou pri Ružomberku Veterné. Záveje zakryli ohnisko, zahatali cestičky vedúce k prístrešku s lavičkami i chodník k studničke asi sto metrov obďaleč.
Okrem častého odhŕňania snehu sa musí 45-ročný muž každý týždeň prebrodiť aj na úrad práce. „Aby som dostal aspoň nejakú korunku...“ Z tisícpäťsto korún sa vraj dá vyžiť, hoci ťažko. „Chlieb na tri dni, týždenne kúsok najlacnejšej salámy, dve sáčkové polievky, dve paštéty, ktoré sa však „doma“ menia na dreň, niekedy dve špekačky. Niekedy čaj, cukor, keď si kúpim cigarety, musím s nimi poriadne hospodáriť. Občas si doprajem aj pivko, i to sú kalórie. No a z času na čas treba lieky od bolesti zubov, od horúčky, kedy-tedy ma zabolia kríže... Život vás nielen donúti, ale aj naučí takto žiť, keď ostanete v núdzi. Jednoducho, po tom, čo ma sestra „vydedila“ z rodičovského domu, musel som sa prispôsobiť.“
O čom snívate počas dlhých nocí?
„Že sa mi podarí nájsť si trvalé zamestnanie aj s ubytovaním. Chcem začať niekde ďaleko nový život a do Ružomberka sa vracať len na sviatky. Nedávno som mal jednu takú prácu dohodnutú v Čechách. No avízo o termíne nástupu mi do mojej chatrče prišlo neskoro... Chodievam po meste, čítam inzeráty, telefonujem, sondujem, pátram. Verím, že viac možností bude na jar. A kiežby sa aspoň začala stavať diaľnica. Pomohla by mnohým nezamestnaným...“
Nebojíte sa žiť na samote ďaleko od dediny?
„Nie. Zžil som sa s prírodou. V lete je tu veselšie, do okolitých štáli, tak voláme tieto zásobníky sena, chodia cez víkendy ľudia. No raz som mal naozaj strach, aj keď až potom, keď nebezpečenstvo pominulo. V noci som sa prebudil na hlboké dýchanie tesne za stenou chatrčky. Pomyslel som si, že niekto unavený si potrebuje oddýchnuť. Chcel som ho zavolať dnu, no chvíľu som čakal, potom som zobral baterku a vyšiel von. Nikoho nikde, nikto sa neozýval ani na moje volanie... Ráno som v úžase hľadel na množstvo stôp v rozmočenom teréne, najviac ich bolo okolo dosky, kde krájam slaninu. Boli medvedie... Stačilo, aby sa v noci zahnal labou a bol by v mojej „spálni“. Aj pri nedávnom oteplení som prechádzal cestou do Rybárpoľa na úrad práce po medvedích stopách. Maco sa na pár dní prebral zo zimného spánku.“
Ondrej Hatala po skončení strednej lesníckej školy robil v hore len krátko. Zamestnal sa ako závozník na kamiónoch, neskôr na železnici ako pomocník rušňovodiča. Nikdy nezabudne vraj na pekné chvíle vo vojenskej zotavovni na Smrekovici. Mal tam svoju lásku i prácu. Robil kuriča. No keď elektrické kúrenie nahradilo uhlie, musel opäť odísť. Do roku 2000 robil kopáča v telekomunikáciách pri prekládke diaľkových káblov. Potom sa postupne vzdával svojich koníčkov, aby prežil. Zmenil ich na iné. Vie, kedy kde rastú aké huby, vždy je s nimi v dedine prvý, suší ich a rozdáva. Vie, kedy kde rastie aká bylinka, suší ich a rozdáva... A aj keď niekedy, hlavne v mrazoch, stráca chuť do života, vždy sa premôže. „Musím sa opäť niekde uchytiť,“ hovorí lesný muž. A to ho drží pri živote.
Lýdia Vojtaššáková