Žiarska dolina - inventárnici“ akcie. Stále belasé nebo a intenzívne lúče slnka rámcovali 29. ročník lyžiarsko - turistického pochodu Podtatranská stopa 1. Československého armádneho zboru, ktorého nosným organizátorom bol Klub slovenských turistov Liptova. Jeho hlavná (podľa propozícií dvadsaťkilometrová, v skutočnosti ale o sedem „kilákov“ dlhšia) dištancia, začínala na Podbanskom a cieľ mala pred rekreačným zariadením Třineckých železiarní v Žiarskej doline. Tu navyše bol k dispozícii skvele vyrysovaný päťkilometrový okruh. Slúžil v prvom rade „bežkárom“, ktorí zavítali len do Žiarskej doliny, avšak aj tým, čo si chceli k „Podbanskému“ ešte nejaký „kiláčik“ pridať.
„Keď som pred ôsmou odchádzal z Podbanského, už tam bol jeden autobus a dva mikrobusy. Vzápätí som stretol niekoľko osobných áut. Predpokladám, že do švrť na deväť odštartovalo z Podbanského cez sto turistov.“ S takouto informáciou prišiel do cieľa Podtatranskej stopy jej tajomník Ján Kamien. Hneď aj predpokladal, že konečný počet účastníkov sa bude pohybovať okolo štyristovky. A vôbec sa nemýlil. Pochod, ktorý v sobotu (najmä kvôli ekonomike) nabral rýdzo turistický charakter, prilákal do malebnej nízkotatranskej prírody 421 rekreačných milovníkov bežiek.
Bratia Ivan a Jozef Michlíkovci z Častej ako prví v sobotu v cieli hlásili svoje „hotovo“. „Podarilo sa nám predbehnúť aj „predjazdca“, našim cieľom bolo dať si tiež do tela,“ uviedol mladší z bratov 29-ročný Ivan, ktorý mal na Podtatranskej stope premiéru. „Bežecké lyžovanie berieme ako doplnkový šport k cykloturistike.“ Štyridsaťosmeročný Jozef k tomu ešte pridal: „U nás v Častej už sneh nie je, a tak sme hľadali ešte možnosť si po Bielej stope SNP niekde zabehnúť. Veru, dobre sme urobili, že sme prišli.“ „Úchvatný čas, nádherná stopa.“ To boli prvé slová v cieli Kamila Palugu zo Smrečian. „Som tu asi dvadsiatypiaty raz, ale takto vyrysovaná stopa ešte nebola. Škoda, že aj existencia takéhoto podujatia bezprostredne naväzuje len na peniaze. Všetci by sme sa mali postarať o to, aby Podtatranská stopa nikdy nezanikla. Hriechom by bolo nevyužiť tieto nádherné bežecké terény.“ Viacerým liptovský pochod prirástol k srdcu. Uveličený bol aj Jaroslav Jandzík zo Stavbára Žilina. „Chodím sem takmer každý rok,“ povedal 58-ročný bežec. „Vždy sa domov vraciam so zážitkom minimálne ne celý rok. Fantastickejší čas si ani organizátori nemohli želať. Len trošku ma mrzí, že „padla“ niekdajšia štyridsiatka, ktorá začínala na Štrbskom plese.“ Ďalší Žilinčan 25-ročný Juraj Serva poznamenal: „Tiež som kedysi bežal aj zo Štrbského Plesa. Hlavné však je, že podujatie stále žije. Na takúto vynikajúcu stopu sa veru nepamätám. Padol som síce štyrikrát, ale nemôžem nadávať. Niektoré úseky si vyžadovali trochu viac techniky, čo som podcenil. Najmä „padáky“. O všetkom možno hovoriť len v superlatívoch. Krásne počasie už bolo iba tou čerešničkou na šľahačke.“ Predseda organizačného výboru pochodu Ivan Bubelíny, ktorý sa na trati dal do reči s viacerými účastníkmi „liptovskej bielej stopy“, tiež žiaril spokojnosťou: „Zatiaľ ideme na dlh, keď vôbec nevieme, či z telovýchovných orgánov niečo dostaneme. Bolo to však úžasné. Z každej strany bolo vidno majestátny Kriváň, či celé Nízke Tatry, od Kráľovej holy až po Salatín. Predovšetkým Kriváň bol na trati skloňovaný vo viacerých pádoch. Aj okolité vrchy však sa „prezentovali“ v plnej kráse. Jednoducho, vyšiel nám úžasný deň.“
Ján Svrček
