ráve teraz vyberá daň v podobe, ktorá sa v niektorých rodinách stáva doslova strašiakom. Na jednej strane si spoločnosť uvedomuje, že je nás čoraz menej a o niekoľko desaťročí zmizne z povrchu Slovenska asi taký počet ľudí, ako jedno veľké mesto. Na druhej strane sociálne reformy a opatrenia, ktorých aplikácia sa začala v praxi od začiatku roka, akoby celkom zabudli napríklad na osamelé matky s deťmi. Teda na sociálnu skupinu, ktorá citlivo reaguje na akékoľvek legislatívne zmeny. A zvlášť v prípadoch, ak sa nemajú na koho obrátiť. Lebo, ktorý advokát sa bude zaoberať problémami chudobných?
Možno závidieť matke dvoch detí, ktorá namiesto životného minima či sociálnej siete má nárok raz v mesiaci dostať sociálnu výpomoc vo výške okolo 300 slovenských korún? Slovom i písmom. Fakticky! A je to vôbec pravda? Nuž, veru je. Podľa nových výmerov, ktoré dostali ľudia v podobných situáciách v týchto dňoch nejde o vymyslené čísla. Len málokto si zmeny už všimol tak bytostne ako ony. Alebo azda ste už o tom počuli aj vy a zaregistrovali ste daný stav? Koľko osamelých žien žije vo vašom okolí? Viete?
Mnohých to prekvapí, ale, žiaľ, sami nepomôžu, iba skonštatujú- taká je skutočnosť v medziach legislatívnych predpisov a noriem. Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny totiž k výške sociálnej pomoci prídu zvyčajným a presným matematickým výpočtom. Rozvedená žena má dostávať mesačne od svojho bývalého manžela povedzme dve i viac tisíc korún. Lenže on je takisto bez zamestnania a nemá z čoho platiť súdom určené výživné na dve nezaopatrené deti. Aj on si musí poradiť. Väčšina otcov to rieši po svojom. V jednej známej literárnej predlohe píše autor prozaickú pravdu: „Človek sa stáva človekom, až keď sa napije a naje...“ Takže náš otec, ak by chcel zaplatiť svojim vlastným deťom čo i len časť výživného, musí sa zaopatriť. A to aj urobí. Jednoducho sem-tam pošle nejaké peniaze, iba malú časť z výživného, a takto čas beží. Deti rastú, ale skôr živoria. Pokiaľ je otec aspoň trochu vzdelaný a s dostatočným právnym vedomím, vie, že platiť musí. Nemá z čoho. Trestnému stíhaniu sa vyhne, pretože to by nesmel zaplatiť ani korunu tri po sebe idúce mesiace. A tak hra pokračuje. Úspory sú na oboch stranách vyčerpané, starí rodičia síce čo-to pomôžu, ale východisko je čoraz vzdialenejšie. Kto na to všetko dopláca? Človek nemusí byť priveľkým prorokom, aby prišiel na to, že práve deti.
A kde sú protiklady? Nuž, v tom, o čom hovoríme, o čo sa snažíme a čo chceme dosiahnuť, a naopak, čo v skutočnosti robíme. Kto vyskočí zo začarovaného kruhu, už nebude potrebovať žiadnu radu. Lebo tá by bola teraz naozaj pridrahá.
-ha-