Závažná Poruba – a pokračujem aj v päťdesiatke,“ priznal sa veterán, lyžiar- zjazdár Jozef Mikuláš zo Závažnej Poruby a doplnil: „ ...lyžovať sa vieme všetci, ale pretekať - to je tá sila, čo ma drží nad vodou, presnejšie - na snehu.“ Nakoniec veď aj sneh je voda. „Predstavte si, že na pretekoch veteránov svetového formátu vás „nabijú“ o pätnásť rokov starší pretekári. A vás to teší, prajete lepšiemu... lyžiar nestarne, len roky a skúsenosti pribúdajú“... Ak sadnú preteky vyhráš, ak spadneš nemáš šancu, každý raz urobí chybu, šťastie sa neusmeje, no neúspech jedného povzbudí druhých.“ A tak to ide dookola. „Ak chceš vyhrávať, musíš vedieť aj prehrať,“ dávnejšie povedal lyžiar - bežec Bohuš Valent a priznať, že dnes bol lepší ten, čo včera bol druhý. O tom je súťažný šport. Raz sa darí viac, inokedy menej. Profesionálny šport za peniaze prestáva byť skutočným športom. Predstavuje biznis, kde všetko treba kúpiť a za všetko zaplatiť.
Jozef Mikuláš (9. júna 1953) začínal svoju lyžiarsku kariéru ako desaťročný. Spolu začínali štyria Mikulášovci: brat Milan, Ján Mikuláš (Bosých) a Milan Mikuláš (Majstrovie). Pripomenul, že vynikajúcim a talentovaným lyžiarom bol aj Michal Valent. „Bol mi naozaj vzorom, ale skôr ako sa rozvinul jeho talent prestal s lyžovaním,“ zaspomínal na mladé roky „čerstvý“ päťdesiatnik. Nezabudol uviesť, že veľa odpozoroval od starších kamarátov: L. Barániho, R. Hladkého, P. Šúleka a doslova i do písmena mal šťastie na dobrých trénerov: Vladimír Mudroň, Vladimír Štrkolec, Peter Ftorek, Igor Benko, Milan Medľa, Laco Zacharides a ďalší.
Prvý väčší úspech dosiahol v roku 1967 na Športových hrách mládeže na Chopku, kde získal striebornú medailu a o štyri roky neskôr si odniesol zo Skalnatého Plesa svoju prvú zlatú medailu a stal sa dorasteneckým majstrom bývalej Československej republiky. „Preteky pamätné nielen pre prvé zlato, ale preto, že na týchto pretekoch sa smrteľne zranil môj dobrý kamarát. Vo vysokej rýchlosti narazil do stromu. Symbolický cintorín na Popradskom plese teda zaznamenal ďalšiu obeť Vysokých Tatier,“ k smutnej spomienke hneď pridal tiež zlatú zásadu lyžovania: „Nikdy nepreceňujte svoje vlastné sily.“
V príjemnom prostredí obývacej izby dekorovanej trofejami sme pochopili, že lyžovaniu sa J. Mikuláš venuje rovných štyridsať rokov. Štyridsať zím na lyžiach, štyridsať pretekárskych sezón. Čo priniesli, čo znamenajú pre život tohoto lyžiara? „Bez športu by som sedel doma. Šport mi dal veľa, prešiel som s ním celú Európu. Na tomto kontinente nieto vari takého lyžiarskeho strediska, kde by som nepretekal.“ Zostane však pravdou, že ho „odchovala“ domáca, vtedy TJ Pokrok Závažná Poruba. Celých desať rokov obliekal aj reprezentačný futbalový dres v porubských farbách za A-mužstvo. V lete futbal, v zime lyže. Bola to perfektná príprava na zimnú sezónu. Je známe, že vrcholové lyžovanie je finančne veľmi náročné: pravidelné tréningy, výstroj, cestovanie, ubytovanie či strava, to všetko niečo stojí. A tak nečudo, že zakotvil v TJ Jasná, kde bolo viac zdrojov, prostriedkov i financií. Už v dorasteneckom veku vyskúšal všetky zjazdovky vo Vysokých Tatrách, na Chopku, v Špindlerovom mlyne alebo Vrchlabí. V roku 1971 štartoval na Majstrovstvách Európy v Sarajeve (v roku 1984 tu bola zimná olympiáda), za Duklu Banská Bystrica štartoval na Majstrovstvách spriatelených armád v bulharskom Pamporovo. Dlhé roky patril do výberu mužov družstva Slovenska. Ako 37-ročný ešte pretekal v Slovenskom pohári - kategória mužov. Dlhá a pozoruhodná je zjazdárska trať žitia tohoto športovca. Porovnajme však možnosti zjazdového lyžovania z pred 40 rokov s tými dnešnými.
„Zmenilo sa všetko. Tak, ako sa zmenil život. Jazdí sa rýchlejšie, oblečené sú moderné kombinézy, lyže majú dokonalejšie sklznice, kĺbové tyče, iná technika jazdy, obutie „betónové“. Úmerne s tým však rastú aj náklady. Dnešné lyžovanie je aj o taktike. Preteky znamenajú nielen súťaž, ale aj vedu i umenie, ba aj trochu šťastia. My starší, čo sme jazdili „starosvetsky“ sa zbavujeme zlozvykov, učíme sa novej technike. Aj tu platí, že človek sa ľahšie naučí, ako odnaučí.
Ak sa pred štyridsiatimi rokmi trate upravovali lopatami a prví pretekári mali perfektné podmienky, tak tí na chvoste už nemali nádej víťaziť na rozrytej trati. Dnes to všetko vyriešila moderná technika. Dokonca organizátori musia dbať predovšetkým na bezpečnosť pretekárov, „privierajú“ trate, predsa nemožno ísť nad hranice ľudských možností,“ uviedol skúsený zjazdár. Poznamenajme, že sa zúčastnil 70-tich Svetových pohárov, z toho 10 krát stál na stupni víťazov. Je celkom samozrejme, že obývaciu izbu jeho rodinného domu v Závažnej Porube zdobia tie najvzácnejšie trofeje. Aj v čase nášho rozhovoru sa pripravoval na Slovenský pohár v Bachledovej doline, telefóny „brnčali“ veteráni sa chystali na preteky a tešili na nové stretnutia. Je to tak, ako to má byť. Ceníme si tých, čo sa vedia lyžovať i napriek veku. Ťažké trate Masters totiž nikoho nešetria.
Dušan Migaľa
