ú byť v 21. storočí samozrejmosťou. Životne dôležitú úlohu však hrajú pre tých, ktorí vodu nemajú. Alebo ak ju aj majú, je kontaminovaná, znečistená a páchnuca močovkou. Trápenie bez hraníc a po niekoľkých rokoch hotová tragédia.
Gazdiná v domácnosti, starí bezvládni ľudia, malé deti - všetci bez vody. Niet sa čím umyť, chýba voda na varenie, pranie, spláchnutie toalety. Nemožno si uvariť čaj alebo kávu, niet ani na ďalšiu domácu úžitkovú spotrebu. Nie je čoho sa ani napiť. V takýchto podmienkach žije okolo päťsto ľudí v Pavlovej Vsi, Bobrovčeku a Liptovských Behárovciach už niekoľko rokov. Rodinám s malými deťmi vráskavejú čelá a naskočí im husia koža, keď na okúpanom tele zacítia pach močovky. Opúšťa ich trpezlivosť.
Neutešenú situáciu ešte niektorí vládzu pomenovať pravým menom, ale mnohí už rezignovali:
30-ročná matka štyroch detí. „V Pavlovej Vsi som vydatá už 11 rokov. Od samého začiatku počúvam len o vodovode. Bývame s manželom deťmi vo veku od sedem mesiacov do 10 rokov. Každému, kto je zodpovedný, za neznesiteľný stav a drastickosť nášho života, by som dopriala byť aspoň niekoľko hodín bez vody. My my sme tak, s malými prerušeniami, už niekoľko rokov. Rekonštruoval sa kostol, cintorín a aj keď som veriaca katolíčka, myslím si, že na prvom mieste by mali byť ľudia. Najmä starí ľudia a deti, ale na nich sa zabúda. Máme studňu, ale tá je už niekoľko mesiacov vyschnutá a pokiaľ v nej aj bola voda, podľa rozborov z hygieny bola silne kontaminovaná.
Vodu na úžitkové účely zachytávame zo striech do sudov, ale tento rok to bola bieda, lebo nepršalo. Na umývanie nosíme vo vedrách vodu z. Kúpať sa chodíme k rodine do Bobrovca, odkiaľ nosíme vodu na varenie a umývanie riadu. Periem v potoku aj v počas zimy a mrazu.
Deti mali už viackrát infekčnú hnačku. Na pitie im kupujeme malinovky a minerálnu vodu, ale stáva sa, že sa napijú aj z našej vody. Raz sa to môže skončiť tragicky. Žijeme ako zvieratá,” povedala nám.
61-ročná invalidná dôchodkyňa. „Vodu z vlastného rezervoáru máme od roku 1955. Rezervoár je v íľnato-močaristom teréne, roky bolo zanesené potrubie, bojler. Voda bola nevyhovujúca po stránke chemickej, biologickej a bakteriologickej. Zakalená bola už na pohľad. Pred dvoma rokmi sme sa preorientovali na vlastnú studňu a vodáreň. Voda je aj tak nepoužiteľná a páchne po močovke. Keď sa v nej kúpeme, dvíha sa nám žalúdok. Pijeme minerálku, na varenie nosí vodu manžel z práce. V lete nám vyschla aj voda v studni, takže automatická práčka je odstavená. Úžitkovú vodu nosil manžel z potoka, ale ten tiež páchne močovkou.
Už 30 rokov sa hovorí o vodovode, no v skutočnosti sa robí len veľmi málo. Opačný názor budem mať iba vtedy, keď mi z vodovodu potečie čistá voda. Vraj bol v L. Mikuláši aj minister životného prostredia na stretnutí so starostami. Čo konkrétne podnikne ministerstvo? Bolo treba jeho návštevu využiť, aby sa už nesľubovalo, ale aj niečo robilo. Ľudia už aj ochoreli, mali úplavicu, infekčnú hnačku.
V lete sme mali návštevu z Bratislavy, dcéru, zaťa a 2-ročného vnuka. Veľmi sa tešili prísť na návštevu, ale ešte viac sa radovali na návrat do Bratislavy, aby sa napili čistej vody. Posielali sme ministrovi už aj rezolúciu. Nič sa nezmenilo,” posťažovala sa.
Mladá matka a manželka. „V prvej etape skupinového vodovodu pre obce Bobrovček, Pavlova Ves a L. Behárovce sa prestavalo 6 miliónov korún. Skelet vodojemu už chátra a vyzerá to tak, že schátra úplne a pitná voda nikdy nepotečie. Celá naša rodina sme z nedostatku vody zúfalí a hádkam kvôli vode nie je konca kraja. Nebyť našich rodičov, u ktorých perieme a kúpeme sa, nosíme si od nich vodu na varenie a umývanie riadu, asi by sme celkom skolabovali. Studňa je vyschnutá už niekoľko mesiacov. Toto je kultúra bývania a života mladej rodiny v zabudnutej „diere“ 21. storočia. Poznám hladové doliny, no táto naša je aj smädnou, prahnúcou po pohári pitnej vody.
Možno by sa dali využiť predvstupové fondy z Európskej únie, alebo potrebných 12 miliónov vyčleniť zo štátneho rozpočtu. Veď v mnohých prípadoch sa miliardy prešustrovávajú,” vyjadrila nespokojnosť.
Ján Chebeň
