Pribylina – kej dediny v Pribyline strigám a čarovaniu. Dvadsať preoblečených stríg strašilo už od rána niekoľko sto návštevníkov Ondrejského jarmoku. Zatiaľ čo niektorí sledovali na gazdovskom dvore zručnosť majstra mäsiara na pravej liptovskej zabíjačke (120 kilogramové prasa), iní dali prednosť Snemu stríg, ktorí zinscenovali dobrovoľníčky a ochotníčky z amatérskeho divadelného súboru Klások z Pribyliny.
S nápadom usporiadať v pribylinskom skanzene Ondrejský jarmok prišlo Liptovské múzeum na čele s riaditeľkou Ivetou Zuskinovou, ktorá si povedala, že prekvapivo príjemné a teplé novembrové počasie by bola škoda nevyužiť.
Na Ondreja sa začína predvianočný zimný zvykoslovný cyklus, ktorý bude pokračovať na Barboru a na Luciu. „Na začiatku zimného obdobia, keď sa deň skracoval a noc sa predlžovala, verili ľudia v minulosti, že veľký vplyv na človeka, ale aj na budúcoročnú úrodu, majú temné sily. Patrili k nim aj strigy. Ľudia sa ich báli, pretože ich mohli počarovať. Na Ondreja sa dievčatá venovali predovšetkým ľúbostnej mágii. Varili halušky, do ktorých dávali malé papieriky s menami chlapcov. Na papieriky napísali aj Smrť a Stará dievka. Z prvej halušky, ktorá pri varení vyplávala na povrch, si dievča vybralo svoj „osud“. Na Ondreja sa tiež lialo do vody žeravé olovo. Podľa vzniknutého, mnohokrát zaujímavého tvaru potom veštili človeku budúcnosť. Ak napríklad olovo pripomínalo sekeru, tak chlapcovi, ktorý ho z lyžice vylial do vody, predpovedali tesárske povolanie.
Dievčatá vybehli podvečer na dvor a triasli plotom. Pri tom odriekali: „Plote, plote trasiem ťa, svätý Ondrej, prosím ťa, daj mi znati s kým budem pri oltári státi.“ Pritom pozorne počúvali, odkiaľ sa ozve brechot psa – tým smerom totiž býval ich budúci muž“ objasnila nám v krátkosti ondrejské zvyky Iveta Zuskinová. Jej kolegyňa z Liptovského múzea, Hanka Kolkusová, pripravila so ženami a dievčatami z Pribyliny pravý nefalšovaný Snem stríg, z ktorého mali radosť ale aj strach hlavne prítomné deti.
Rodičia svoje ratolesti so strigami usilovne zvečňovali do rodinných albumov, do dobrej nálady im hral folklórny súbor Kriváň z Východnej. Kto sa nabažil ľudovej hudby, ten mal príležitosť vypočuť si v jednom stánku so suvenírmi živé vystúpenie paraguajského indiána. Vôbec ho nevzrušovalo, že jeho spev ruší klepkaním kováč pri vedľajšom stánku, a stále sa usmieval. Dokonca hovoril po slovensky.
Laco Gašpar
