st a prvú októbrovú nedeľu venoval otvoreniu výstavy Ondreja Droppu. Použiť na autora slovo amatér by sa nám mohlo zdať nepresné. Veď celý život navrhoval vzory látok a vymýšľal logá firiem, okrem iného aj „rodného“ Maytexu. Komisár výstavy básnik Ivan Laučík slovo amatér vysvetľuje: „Amatér je od koreňa amo – milovať, ľúbiť... musí sa stále pýtať: Čo skutočne cítim? A hľadať pravosť cítenia.“
Vernisáž výstavy bola zároveň rodinným stretnutím. Rozsahom nie veľká výstavná miestnosť pohltila asi šesťdesiat priateľov a známych. Obkolesovali ich od dverí v smere hodinových ručičiek štyri akvarely prírodných motívov, osemmnásť minuloročných tempier, šesť farebných vízií (základné farby: červená, modrá, žltá) a grafiky - zväčšeniny grafík Chopku, Tatier, labutí na jazere a motívu zo Slovenského krasu, ktoré robil šrafovaním. Podľa I. Laučíka autor dosiahol abstraktnú čistotu a konkrétnu vzdušnosť našich horstiev. Na výstave dostali priestor aj poctivé tlačené grafiky troch grácií, rodiny – spojený kruh matky, otca, syna a grafika Do poľa. Názvy obrazov pri rámoch chýbajú, sú len tušené. Krstná dcérka zosnovateľky aj prvej výstavy O. Droppu v roku 1999 – jeho nevesty Janky Droppovej-Druskovej, školáčka Paťka z Prahy im vymyslela mená – Listová záře, Sloní slzy, Vlčí máky. Janka Droppová charakterizovala svojho svokra ako človeka drobnej postavy, šikovných zručných rúk, s ochotou pomôcť všetkým dookola. Cyklus šiestich Farebných vízií sa stal aj názvom výstavy. Tempery sú ladené doružova, či je to snovosť, či sladkosť prežívania, farba kvetu alebo nezrelého orechu, nevedno. Pastelovosť tempier sa stavia do protikladu ostrosti farebných vízií a korunou výstavy, ako sme spomenuli na začiatku, sa stávajú grafiky, presné, hoci čierno-biele – farebné.
Škrupina autorovej tvorby sa pre účastníkov vernisáže naplno rozlúskla vystúpením, takzvaným performance, Anky Ondrejkovej a neterky J. Droppovej – Evičky Druskovej. Anka znázorňovala strom, povedzme, že jesenný, na holej bielej peleríne mala omotané závoje. Evička ich z nej snímala a omotávala na prázdne drevené rámiky zavesené na vešiaku. Anka – strom zrazu bola holá, biela, bez lístia a farieb. Strom začal hľadať svoju farebnosť. Evička miešala farby a podávala ich Anke. Tancovala okolo stromu – Anky – ktorý začal hrať farbami. Farby sa liali na plachtu pod Ankou a pelerínu na nej. Opadla z nej aj pelerína, v neistote čiernych šiat ju Evička odviedla. Obraz a autor splynuli.
Naďa Kubányová
