Bratislava - našim rodákom, ktorí našli svoje miesto v Sieni slávy slovenského hokeja - Jánovi Staršiemu a Stanovi Mikitovi.“ Takto vysvetlil nedávny autobusový výjazd Liptákov na Bratislavský hrad jeden z jeho hlavných organizátorov (dlhé roky už Ružomberčan) Branislav Kasanický. „O milé stretnutie v slovenskej metropole sa postaralo Združenie bývalých občanov obce Sokolče, ktorá pred mnohými rokmi musela ustúpiť vodnému dielu Liptovská Mara.“ Ďalšími členmi organizátorského súkolia, ktoré pripravilo sokolčianske „dostaveníčko“ v historickom hradnom múzeu boli: Vladimír Mišovič, Ján Grešo a Dušan Hostinský.
Sokolčiansku pospolitosť, ktorá do Siene slávy merala cestu z Liptova, na mieste „posilnila“ aj početná bratislavská „partia“ rodákov z niekdajšej obce, ktorú si za obeť pred vyše tridsiatimi rokmi „vypýtala“ dnešná Liptovská Mara. „V tamojšej sále, ktorú sme zaplnili do posledného miestečka, vládla počas našej návštevy vynikajúca atmosféra,“ približuje B. Kasanický svoje silné dojmy z vydarenej akcie. „Po našich slovách uznania a vďaky mimoriadnym osobnostiam svetového hokeja, ktoré sú bytostne späté s našou rodnou dedinou, vystúpil docent Ján Starší. Zdôraznil, že Sieň slávy slovenského hokeja je jedným z dôkazov, že i malý národ v strede Európy sa môže pýšiť veľkými ľuďmi, ktorí ho dokázali presláviť ďaleko za jeho hranicami.“
V oficiálnom propagačnom materiáli Siene slávy, ktorý je v anglickom jazyku, stojí: Stan Mikita sa narodil 20. mája 1940 v obci Sokolčie a Ján Starší 17. októbra 1933 v Sokolčiciach. „Asi prekladateľka brožúrky nemohla uveriť, že by medzi laureátmi mohli byť dvaja hokejisti z jedného a toho istého liptovského kúta,“ hľadá vysvetlenie omylu B. Kasanický. Sokolče majú v tomto chráme ľadového hokeja až dvadsaťpercentné zastúpenie! Pripomeňme, že okrem Jána Staršieho a Stana Mikitu, sa do Siene slávy dostali - Peter Šťastný, Vladimír Dzurilla, Ladislav Troják, Jozef Golonka, Michal Polóni, Ladislav Horský, Václav Nedomanský, George Gross.
„Sokolčie a šport boli už od vzniku bývalej Československej republiky veľmi úzko späté,“ pokračuje B. Kasanický. „Hral sa tu futbal, volejbal, stolný tenis a neskôr sa rozvíjal aj hokej a lyžovanie. V obci mala „zelenú“ aj kultúra. Mali sme divadlo, boli tu hudobné skupiny a činnosť vyvíjali tiež rôzne spolky. Boli to znaky celkovej vyspelosti obyvateľov dediny. Ján Starší i Stano Gouth (Martinovie), ktorý potom v Kanade prijal meno po svojom strýkovi Mikita, síce svoje rodisko dosť rýchlo opustili (Jano predtým ako išiel na základnú školu a Stano ako žiak sokolčianskej ľudovej školy), avšak vždy keď môžu, zavítajú medzi „svojich“. Keďže obec zanikla, tak aspoň do časti chotára, ktorý voda nezaplavila, alebo na sokolčiansky cintorín, kde odpočívajú ich predkovia.“
Po návšteve „Siene“
aj oslava sedemdesiatky
Ján Starší sa v piatok dožil sedemdesiatych narodenín. Jeho rodáci mu k významnému životnému jubileu zagratulovali o pár dní skôr. Zo Siene slávy sa šesťdesiatčlenná enkláva Liptákov presunula do jednej bratislavskej reštaurácie. A veru v nej bolo veselo. Sokolčania si za jedným stolom mali čo povedať. V spomienkach sa vracali späť, hovorili však aj o súčasnosti.
Úvod slávnostného obeda, počas ktorého skvelú atmosféru umocňovala sokolčianska hudobná skupina Jurkovičovcov, samozrejme patril vinšom. Ako prvý oslávencovi blahoželal „richtár“ Združenia bývalých občanov obce Sokolče Ján Čáni. Účastníci „sedemdesiatky“ odovzdali jubilantovi aj plaketu mesta Ružomberok s pozdravom od primátora Juraja Čecha, knihu od prvého muža liptovsko - mikulášskej radnice Alexandra Slavkovského a „špeciálny dar“ od Poľnohospodárskeho podniku Ludrová, a to sto kilogramov bielych a sto kilogramov červených zemiakov. Z novej úrody liptovskej „švábky“ mal pád docent očividnú radosť. J. Starší nezakrýval svoje dojatie: „Nezabudli ste na mňa v dobe, keď na moje slávne časy už dlho možno iba spomínať.“ Atmosféra srdečnosti a vďačnosti bola sprievodnou niťou spontánej oslavy. Večný elegán, muž s receptom na večnú mladosť si v kruhu Sokolčiancov i trošku zaspomínal. Malý Janko opustil Sokolčie so svojimi rodičmi ešte pred tým, ako zasadol do školských lavíc. Každé prázdniny sa však vracal „domov“, spolu s bratom Jarom. V lete učil svojich rovesníkov chytať ryby, raky, zbierať huby i behať po sokolčianskom háji. Dokázal vyrobiť píšťalku z vŕbového prútia i hokejku z ohnutých vetiev stromov. Na „oplátku“ v Sokolčiach aj s bratom vnikal do tamojstiev stolného tenisu, hokeja, plávania i futbalových „fínt“. Kto by v tom čase bol predpokladal, že sa raz zo súrodencov Starších stanú (po skončení vysokoškolského štúdia) špičkoví odborníci v oblasti telesnej kultúry a športu. Obom boli za vedeckú odbornú činnosť udelené akademické tituly - Jaroslav Starší sa stal profesorom a Ján Starší docentom.
Absolutórium za zorganizovanie nevšedného zájazdu si zaslúžia všetci jeho „ťahúni“. Tí sa však mohli oprieť o cennú sponzorskú pomoc.
Ján Svrček
