sa, nezaskočila vás trošku iniciatíva Sokolčiancov?
Deň „D“, aj keď doslova profesionálnou organizáciou ma skutočne nadchol, nebol už pre mňa takým prekvapením ako prvé echo, že takáto návšteva sa chystá. Bolo to zhruba pol druha mesiaca dozadu. Avšak nečakal som, že toľkí ľudia sa zídu a všetko bude tak perfektne klapať. Veru, ani by ma nenapadlo, že títo ľudia sa takto dokážu dať dokopy. Spoločný obed so živou liptovskou hudbou, to bol ďalší nezabudnuteľný zážitok dojímavého stretnutia. V ten deň som pochopil aj „tajomstvo“ každoročných „stretávok“ miestnych rodákov v sokolčianskom háji. A zároveň som dal slovo, že v budúcom roku nebudem medzi nimi chýbať.
Aký je váš súčasný vzťah k Liptovu?
Úžasný. Veď z tohto, číro slovenského kúta som vyšiel. Vyrastal som v Sokolčiach. Potom sme presťahovali do Liptovského Mikuláša a až do matúry som hokejovo v tomto meste pôsobil. Tu som vlastne dostal základy pre svoju ďalšiu hráčsku i neskôr trénerskú kariéru. S Liptovom ma dodnes viažu rodné putá. Poznám tu mnohých ľudí a aj stále mám kopec kamarátov. Nuž, a keď mi len trošku vyjde čas, bežím z Bratislavy na Podbanské, kde mám od šesťdesiatehosiedmeho svoju chalupu.
Ján Starší a Sieň slávy. Aká to je väzba či výzva do budúcnosti?
Sieň slávy slovenského hokeja nevznikla mojou zásluhou. Táto fantastická myšlienka sa zrodila u súčasných šéfov nášho hokeja. Mňa teší, že som sa dostal do jej užšieho predsedníctva. Dovolím si povedať, že v tomto smere sme svetovým unikátom. Každý šport a aj hokej, to nie je iba súčasná realita. Zrkadlo momentálnych výsledkov, vrátane úspechov. Každé odvetvie má svoju históriu, ktorú nemožno obísť. Naša Sieň slávy je predovšetkým veľkým odkazom pre mladú generáciu. Históriu si treba ctiť a vážiť, a zároveň na nej stavať. Nie tak dávno, by ma ani nenapadlo, že takáto skvostná myšlienka sa u nás ujme a bude i veľkolepo zrealizovaná. Mám obrovskú radosť z toho, že náš „stánok“ sa stále teší veľkej obľube, čo dokumentujú čísla o návštevnosti. Neviem, či nejaká stála výstava na Slovenku je v takom kurze.
Môžete sa pri oslavách sedemdesiatky zamyslieť nad tým, čo si zo svojho športového života najviac ceníte?
Myslím si, že som toho dosiahol dosť. Pred štyrmi rokmi som sa dostal aj do Siene slávy Medzinárodnej európskej hokejovej federácie. Ja nikdy ale o sebe nehovorím v prvom rade ako o hokejistovi alebo trénerovi. Všetko som vlastne robil popri hlavnom zamestnaní. V prvom rade som bol vysokoškolským učiteľom. Snažil som sa na sebe pracovať a aj na akademickej pôde postupovať. Nadobudnutú teóriu som potom vnášal do praxe. O konkrétnych športových výsledkoch však nechcem hovoriť. Tie sa nachádzajú v encyklopédiách. Nemôžem ale obísť čerstvý rád Ľudovíta Štúra, ktorý mi bol udelený za dlhoročnú reprezentáciu Slovenska.
Ján Svrček
