Ružomberský lekár Benjamín Tinák pôsobil v Amerike, Afrike a v Mongolsku. Ako lekár Československej geologickej expedície odišiel prvýkrát do Mongolska v roku 1964.
Mongolsko je 45-krát väčšia krajina ako Slovensko. Step si so stepou podáva ruku. Žije tam iba 2 a pol milióna obyvateľov (raz toľko Mongolov žije v Číne). Pred 40 rokmi tam tryskáče pristávali priamo na rozľahlej stepi medzi pasúcim sa dobytkom a koňmi. Keď ho o viac ako dvadsať rokov, v roku 1987, pozvali na Dni mongolskej kultúry, videl letiská na štandardnej európskej úrovni.
Kone dávali Mongolom vždy obrovskú moc. Tí sa na nich dokázali počas nájazdov napríklad až z Ukrajiny vrátiť s dôležitou správou za 48 hodín. Spali priamo v sedle a nejedného koňa aj uštvali. Mongoli sú veľkí bojovníci, ale nie sú remeselníci. Doktor Tinák si nevie predstaviť, že by Mongol zobral do ruky kladivko či hoblík. Obľúbil si čarovný nápoj – kobylie mlieko kumys, ktorý sa vraj ťažko získava, keďže kobyla má menej mlieka ako krava. Doja ju aspoň dvaja ľudia, jeden k nej pripustí žriebä, aby pustila mlieko, potom ho od nej odtrhne a druhý zatiaľ podojí pár deci. Kumysom liečili aj deti z Černobyľu.
Na jedného občana Mongolska pripadá až 54 koní. Keď doktor Tinák videl preháňať sa po stepi obrovské čriedy, mal pocit, že tými cválajúcimi kopytami krútia glóbus – zem.
B. Tinák navštívi aj Erdemet, druhé najväčšie mesto po Ulanbátare. Nahliadol do písomností Džingischánových rozkazov Tajná kronika Mongolov z Hory Tisícich Drahokamov (Erden Tuin Ovo).
Mongoli majú dve stravovacie periódy, v lete mliečnu a v zime mäsovú. Veria, že mäso, mlieko a mliečne výrobky obsahujú všetky dôležité biologické hodnoty. V Mongolsku vďaka chovu dobytka nepoznajú chudobu, od hladu sa tam neumiera. Majú rokmi overené receptúry na výrobu trvanlivých a supertrvanlivých syrov, mäso dokážu sušiť na slnku a mraze a doslova tak kravu vopchať do jej vlastného mechúra. Poznajú zemiaky, ovocné stromy im však nič nehovoria.
Doktor Tinák v Mongolsku nevidel žobrákov. Takému by sa mohlo stať, že by si sňal klobúk a posadil sa niekde na stepi, pri ceste, ktorou aj mesiac nikto neprejde... Dnes sú najmä v Ulanbátare.
V Mongolsku bolo v minulosti okolo 1200 kláštorísk, v ktorých sa sústreďovalo bohatstvo ducha. Knižnice za komunizmu vypálili ruskí komandíri. Napriek komunizmu bol v Mongoloch zakorenený lamaizmus (tibetská odnož budhizmu) a v jurtách mali modlitebné mlynčeky.
Všetkým cestovateľom Benjamín Tinák odporúča nekonečne dlhé, krásne, čisté rieky a tiež skúsenosť, ktorú zažil na ceste z Ulanbátaru do Bulgánu. Za mestom je policajná stanica, kde sa nahlasuje číslo auta. Ak by sa auto po ceste stratilo a nedošlo by na miesto určenia, vedeli by, kde ho hľadať. Často sa stávalo, že z policajnej stanice chcel niekto niečo odkázať do vzdialeného mesta. Správu odovzdal človeku, ktorý šiel tým smerom a nestalo sa, že by ju ten hodil za hlavu...
Mongolská svadba
Enchceceg Džamc odišla z Mongolska koncom 80. rokov ako 15-ročná na kožiarske učilište do L. Mikuláša spolu s ďalšími asi šesťdesiatimi učnicami. Ostala v ňom ako jediná, našla si tu totiž manžela. Pred trinástimi rokmi zobrala svojho vyvoleného do Mongolska, kde im rodičia vystrojili svadbu, hoci mladí ju nečakali. Mongolská nevesta je taká istá ako slovenská, má biele šaty, ženích má oblek. Kto chce, môže sa brať aj v kroji. Sobášil ich úradník, na hostine mali sto ľudí a menu si už pani Džamc nepamätá. Jedli vraj to, čo mama objednala.
Enche, ako ju volajú priatelia, robí v kožiarskych závodoch v Palúdzke. Šije rukavice a baví ju to, ku kožiarstvu má vzťah. Slovenská kuchyňa jej spočiatku nechutila, ale si zvykla a doma navarí už aj bryndzové halušky. S mužom majú troch synov, Martina, Miška a Tomáša, ktorým tradičná mongolská baranina nechutí. Za domovom je jej samozrejme smutno. Vybrať sa tam nevyberie, pretože je to ďaleko, no pred rokom ju navštívili sestra s bratom. Najbližšia mongolská rodina žije v Poľsku. Z približne 2000 Mongolov žijúcich na Slovensku a v Čechách nepozná nikoho.
Tradičná baranina
Na tohtoročnej Jurte 2003, ktorú poriadalo Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva (SMOPaJ) v L. Mikuláši spolu s Klubom priateľov Ázie a Spoločnosťou priateľov Mongolska z Prahy pripravovali mongolskú špecialitu. Ovcu im darovali poľnohospodári z Liptovských Revúc. Peter Holúbek z múzea nám prezradil, ako ju pripravili. Dobiela rozžeravené, najlepšie lávové kamene, dali do kanvy od mlieka, tzv. papino hrnca, spolu s vodou, zavreli ju, čím vznikol vyšší tlak a mäsko sa varilo akoby v tlakovom hrnci. Do kanvy dali vrstvu kameňov, vrstvu mäsa, soli, cesnaku, cibule, zaliali to vodou, prichutili sójovou omáčkou a postup viackrát zopakovali, kým sa kanva nenaplnila. Kamene počas dusenia vsajú z baraniny loj a mäso má potom špecifickú chuť.
Jurta a kumis
Jurtu s priemerom 6 metrov 20 centimetrov stavali pri SMOPaJ asi desiati a pomáhali im pri tom aj deti. Do jurty umiestnili mongolský nábytok - posteľ, skrine, stolík a stoličky a piecku, na ktorej sa prevára kumys a mlieko. Nad jurtou pri múzeu v L. Mikuláši sa týčia javory. V Mongolsku je typickým stromom červený smrek. Tretinu krajiny pokrývajú lesy, tretinu tvorí púšť a ďalšiu tretinu step. Konštrukcia jurty je obhodená tkaným plátnom, ktoré sa dováža z Ruska.
Lukáško Chudý koštoval iba polievku z baraniny, na mäso veľmi chuť nemal, baraninu vraj jedol raz na Vianoce. Pomáhal stavať jurtu, pridŕžal drevené mriežky, okolo ktorých potom namotali plátno. Jurta mu pripomína cirkusové šapitó. Nebál by sa v nej zostať ani cez noc. S kamarátom by sa rozprávali, keby mohli, aj by si prikúrili. Baranie mäso požul Miško Mačica a Tomáš Kováčik bol na podujatí s ocinom aj maminou. Doma v Okoličnom má vraj dve ruské káry na pedály. Sú na nej svetlá, pérovanie a trúba. Tomášov otec Miroslav, ktorý bol v Mongolsku s prvou liptovskomikulášskou expedíciou v roku 1994, nám prezradil, že v Mongolsku rastie u nás chránený plesnivec v hojnom množstve a spása ho dobytok aj kone. Hoci je u nich zviera ako také posvätné, pretože veria v prevtelenie, svište nie sú chránené a slovenská hradná stráž má z ich kožúškov ušité goliere.
Naďa Kubányová