Ružomberok - Úradujúci majster Slovenska vo vzpieraní družstiev TJ Diana-Orol Ružomberok 1. júla vystužil svoje rady o 32-ročného siláka Raymonda Kopku, ktorý v predchádzajúcej sezóne pretekal za AŠK Dukla Trenčín. Novej akvizícii ružomberskej „činky“ sme položili niekoľko otázok.
Prečo ste sa porúčali AŠK Dukla Trenčín a zakotvili v Ružomberku?
Oslovil ma šéf tamojšieho klubu Peter Burgár, či by som nechcel prestúpiť. Keďže Ružomberok I. ligu berie najvážnejšie a najprofesionálnejšie, prijal som jeho ponuku. Som rád, že v tomto majstrovskom družstve štartuje tiež vzpierač takých kvalít ako je Rudolf Lukáč.
Prezraďte nám niečo bližšie o sebe? Je známe, že máte slovenské i anglické občianstvo.
Narodil som v Nitre, avšak keď som mal dva roky, presťahovali sme sa do Bratislavy. Tu som aj v Dunajplavbe začal so vzpieraním. V žiactve a v mladšom doraste som to dotiahol k titulom majstra Slovenska. Mám tiež medailu z majstrovstiev Československa, ktorú som získal ako mladší dorastenec v kategórii starších dorastencov. Keď som mal pätnásť, matka sa vydala do Anglicka. Spolu s o dva roky mladšou sestrou, sme sa usídlili v juhozápadnej časti Londýna, vo Wimbledone. Odišli sme legálnym spôsobom. Mama ale musela vyplatiť náklady, ktoré štát investoval do jej a nášho vzdelania. Od osemdesiateho siedmeho som v Anglicku žil až do júna minulého roku. V Londýne moja vzpieračská dráha pokračovala a v roku 1992 som reprezentoval Anglicko na olympijských hrách v Barcelone. Potom ale prišla obrovská pauza, ktorá, s jedným krátkym prerušením trvala do novembra 2001.
V deväťdesiatom piatom som po dvojmesačnej príprave skončil na jednom významnejšom medzinárodnom podujatí na medailovej priečke. Nezakrývam, hlavou sa mi v tom čase preháňali myšlienky okolo Olympiády 1996 v Atlante. Lenže v roku jej konania urobil stop všetkým plánom nepríjemný pád z bicykla po zrážke s autom. Odnieslo si to predovšetkým rameno a ja som už ani nepredpokladal, že ešte niekedy stúpim na pódium. Nemožno povedať, že v ďalších rokoch som so sebou nič nerobil. Bolo ma vídať pravidelne v posilňovni, ale na činku som ani nepomyslel. Chalani ma však neraz hecovali, aby som to opäť so vzpieraním skúsil. Pretože silovo a kulturisticky to nevyzeralo zle. Až ma napokon ma aj prehovorili.
Ako vyzeral ten vzpieračský „come back“?
Prvý vystúpenie som si naplánoval na majstrovstvách Anglicka v decembri 2001. Žiaľ k nemu nedošlo, pretože štart mi neumožnili. Tamojší zväz argumentoval mojou neúčasťou na akomsi regionálnom šampionáte. Mne vtedy vôbec nešlo o majstrovstvá Anglicka, ale o nomináciu na Európu. Tak padlo rozhodnutie, že na majstrovsvtvá Európy, ktoré sa konali v tureckej Antalyi, sa pokúsim dostať vo farbách slovenskej reprezentácie. Zároveň som Angličanom odkázal, že ich borca v superťažkej váhe zdolám o 40 kilogramov. Môj zámer sa aj naplnil. Z Turecka som sa vracal so siedmym miestom v trhu za výkon 105 kg. Za veľmi slušný považujem aj výkon v dvojboji, keď sa mi podarilo prvý raz dosiahnúť hranicu 400 kg. Antalya mu priniesla zatiaľ najväčší vzpieračský úspech. Aj keď vlastním dve strieborné medaily z juniorského európskeho šampionátu v roku 1991 vo Varne, a to v dvojboji a v trhu.
O vás, aj napriek tomu, že ste reprezentant, sa hovorí ako o športovcovi amatérovi. Ako to vlastne je?
Po príchode z Anglicka som sa zamestnal ako privátny bankár Unibanky v Bratislave. Vlastne robím vo svojom „fachu“. V Londýne som na univerzite vyštudoval ekonomiku a bankovníctvo. Na tréningy mi zostávajú akurát večeri. Veľkú podporu nachádzam vo svojom svokrovi Rudolfovi Fintovi. Ten ako starosta Nitrianskych Hrnčiaroviec, zriadil v budove obecného úradu posilňovňu, v ktorej sa po večeroch pripravujem.
Kedy vás uvidíme na pódiu?
Štartovať budem až 4. októbra na 2. kole vzpieračskej ligy. To by mal byť aj môj test, či rozcvička pred novembrovými majstrovstvami sveta vo Vancouveri. Samozrejme, všetko je orientované na svet. Nedávno, presne 21. augusta, sa mi narodila dcérka Francezka. Práve jej by som chcel venovať dobrý výsledok v Kanade. -svr-
