Veršovníčka a spisovateľka pre deti
V druhej polovici 19. storočia sa mnohé mladé dievčatá začali pod vplyvom Matičných udalostí aktívne zapájať do spoločenského a najmä literárneho života na Slovensku. Z niektorých dievčat vyrástla časom uznávaná literárna generácia. S ich menami sa dnes stretávame na stránkach učebníc, slovníkov a encyklopédií. Mnohé ďalšie sa svojou tvorbou nezaradili na literárne výslnie, ale ich drobná a často aj veľmi rozsiahla práca v tejto oblasti taktiež výrazne pomáhala šíriť kultúru slovenského ľudu. Do tejto skupiny patrí aj Hermína Orphanidesová, veršovníčka a spisovateľka pre deti.
Hermína Orphanidesová sa narodila 22. novembra 1853 v Hybiach v rodine evanjelického učiteľa, ovoci-
nára a národno-osvetového pracovníka Ľudovíta Orphanidesa a Zuzany Amálie Kleinovej. Otec chcel dcéru vychovať čo najjednoduchšie, preto ju neposlal ďalej do škôl. Mladá Hermína sa však aktívne zapájala do kultúrneho života v Hybiach. Spolu so súrodencami a študentmi hrávala ochotnícke divadlá, účinkovala v spevokole mládeže. Svoje vedomosti si dopĺňala samoštúdiom, čítaním kníh
a časopisov z bohatej školskej a cirkevnej knižnice. Už v mladosti prejavila sklon písať verše, v roku 1887 bola v Slovenských pohľadoch uverejnená jej prvotina – báseň na národnobuditeľský motív „Nech pieseň zneje, kde právo mlčí“. Otec mal z jej publikovaných literárnych prác radosť. Súhlasil, aby sa išla zdokonaliť v nemčine na Spiš do Huncoviec. Neskôr ju poslal do rodiny Michala Miloslava Hodžu, kde sa mala naučiť slovenčinu. Ako sama spomínala, matka jej bránila v písaní a ostatní sa jej smiali, keď chcela písať a preto jej literárna práca bola len tak, „v úchytky“.
Pre nedostatok vzdelania musela bojovať s pravopisom, mluvnicou, aj so slovosledom. Nepísala podľa nového smeru štúrovcov, jej štýl bol bližší ľudu, z ktorého úst opisovala „… všetko, čo sa stalo a ako to ľud chápe“. Okrem Slovenských pohľadov uverejňovala Orphanidesová svoje verše, črty a obrázky zo života v próze na stránkach Priateľa dietok, Národných novín, Dennice, Vydrových Besiedkach, Živene a najmä Horňanského Slovenských novín. Jej práce nachádzame pod menom Cilka, C., …ka, Marína Sirotská a Milka.
Bola slobodná a žila s rodinou v Hybiach. Po predčasnej smrti bratov spolu so sestrou Milkou doopatrovala rodičov a potom aj mentálne postihnutého brata. V tej dobe pôsobila na školách v okolí ako nediplomovaná učiteľka, napríklad v roku 1900 učila v Liskovej. V tom čase pokračovala v zapisovaní liptovských zvykov, pesničiek a povestí. Po bratovej smrti sa presťahovala k príbuzným do Banskej Bystrice. Na podnet Rehora Urama Podtatranského začala pripravovať zbierku básní a veršov, ktoré chcela vydať v prospech sirotsko-vdovskej kasy liptovských učiteľov.
Hermína Orphanidesová zomrela 28. apríla 1916 v Banskej Bystrici. V skromnom nekrológu, ktorý uverejnila Živena čítame: „Odišla jedna zo vzácnych, rýdzo ideálne zmýšľajúcich Sloveniek, svojmu národu verne oddaná, najmä jeho literatúru milujúca. Tichá, skromná duša, milovaná od tých, ktorí ju zblízka znali.“
Priekopníčka ženského veku
V 19. storočí sa na Slovensku naplnila dlho pociťovaná potreba založiť celonárodný ženský spolok, ktorý by vzdelával ženy v národnom a kresťanskom duchu. Napokon šesť rokov po založení Matice slovenskej vznikol v Martine spolok Živena. Jeho prvou predsedníčkou sa stala Anna Pivková, priekopníčka ženského hnutia a osvetová pracovníčka.
Anna Pivková sa narodila 28. júna 1835 v Hybiach v rodine remeselníka – národovca Daniela Ballu a Anny rodenej Lányiovej. Základné vzdelanie získala v rodisku a vyššie na dievčenskej škole v Liptovskom Hrádku. Nemala ešte ani päť rokov, keď jej zomrela matka. Otec sa oženil druhý raz, no Anna si k nevlastnej matke nevytvorila bližší vzťah, a preto vyrastala u matkinej sestry Terézie Hoffmanovej v Liptovskom Svätom Mikuláši.
Prvé manželstvo s advokátom Koričánskym z Nemeckej Ľupče nebolo vydarené. Až keď sa vydala za advokáta Ambróza Pivku a presťahovala sa do Martina, priniesol jej život nové spoločenské a národné uplatnenie. V 60. rokoch 19. storočia bola už Pivková v slovenskej verejnosti známa ako žena s veľkým národným sebavedomím, ktorá zanietene vystupovala na spoločenských a národných podujatiach. Preto nie je prekvapením, že ju jednohlasne zvolili za prvú predsedníčku spolku slovenských žien Živena hneď pri jeho vzniku v auguste 1869 v Martine.
Vedela veľmi dobre, že medzi slovenské ženy je potrebné vniesť a zakoreniť tie snahy a túžby, ktoré hýbali Maticou slovenskou. Pracovala horlivo a obetavo. Riadila Živenu v časoch, keď panovala mienka, „že miesto ženy je len v domácnosti pri vareške, dieťati a v kostole pri modlitbe“.
Vo funkcii predsedníčky spolku pracovala viac ako dvadsať rokov. Záležalo jej na úspechu Živeny a vyvíjala nemalé úsilie o založenie slovenskej dievčenskej školy v Martine. O potrebe výchovy a vzdelávania slovenských dievčat písala na stránkach časopisu Orol (1870). Zatvorenie Matice slovenskej, následná konfiškácia zbierok a knižnice do jej života bolestne zasiahli. Napriek tomu sa snažila, aby Živena ako jeden zo slovenských spolkov, šírila národné povedomie a udržiavala matičné myšlienky prostredníctvom ženského hnutia.
Pivková sa zúčastnila aj na organizovaní augustových slávností, ktoré sa po zatvorení Matice stali stredobodom národného života na Slovensku.
V roku 1888 odišiel advokát Pivko na dôchodok a celá rodina sa presťahovala do Dolného Kubína a neskôr do Jasenovej. Anna Pivková tak opustila Martin. V tej dobe jej už v práci výrazne pomáhala Elena Maróthy-Šoltésová. Z Jasenovej sa jej už ťažko riadila práca Živeny, preto v roku 1894 odišla z funkcie predsedníčky. Najväčšou udalosťou v posledných rokoch jej pôsobenia vo funkcii sa stala výstava slovenských výšiviek v Martine v roku 1887, ktorej cieľom bolo zoznámiť širokú verejnosť s bohatstvom slovenského ľudového umenia a šikovných rúk slovenských žien.
Po manželovej smrti (1910) žila Anna Pivková striedavo v kruhu rodiny svojich detí v Bratislave a Ružomberku. Zomrela 18. februára 1921 v Bratislave, pochovaná je na cintoríne v Jasenovej. -sž-
