Ružomberok - Števka, smelo môžeme označiť za strelecký objav jarnej časti uplynulého ročníka I. futbalovej ligy. Jedenásťkrát tento mladík v druhej polovici súťaže rozvlnil sieť súperovej brány. A to do „normálneho„ zápasového rytmu naskočil až v 5. jarnom kole, v domácom stretnutí s Petržalkou.
Roland, ako to bolo s vašimi prvými futbalovými krokmi a príchodom do Ružomberka? - otvárame rozhovor s najlepším ružomberským strelcom (autorom dvanástich gólov) uplynulej sezóny.
Pochádzam z Levíc, kde som už v prípravke začal s futbalom. V rodnom meste som postupne prechádzal jednotlivými vekovými kategóriami, až do svojich šestnástich rokov. V tom čase sa v Leviciach hrala dorastenecká liga. Keďže sa zo súťaže vypadlo, moje kroky smerovali do bratislavského Rapidu. Po skončení strednej školy som stál pred dilemou - dať prednosť futbalu alebo ísť na „výšku„. Neviem, či by som popri vrcholovom futbale zvládol aj vysokoškolské štúdium. Pri tomto rozhodovaní, dostal prednosť futbal, a tak mojou ďalšou zastávkou sa stal Ružomberok. Do nového prostredia som prišiel ako starší dorastenec. Len mimochodom, v Leviciach ma v žiactve i v doraste viedol súčasný asistent trénera prvého mužstva v Ružomberku Ladislav Totkovič.
Pamätáte si na svoj premiérový štart v najvyššej súťaži?
Áno. Bolo to v jesennej časti ročníka 2001/2002, ešte za trénera Komanického, v Trenčíne. Nastúpil som na posledných sedem minút. Takže chvíľku som si vtedy zahral aj s Tomášom Oravcom, ktorý potom odišiel do Viktórie Žižkov.
A dokedy ste čakali prvý prvoligový gól?
Zhruba rok, do lanskej jesene. Zase to bol zápas s Trenčínom. Vyhrali sme 2:1. Súper viedol Fabušovým gólom a ja som postaral o vyrovnanie.
Potom ale prišlo jedenásť jarných gólov. V čom možno hľadať tajomstvo veľkého streleckého prebudenia?
V A mužstve som predtým nastupoval na ihrisku len na posledné minúty. Keď takto naskočíte do zápasu, nie je to ono. Je to úplne o inom, keď sa hráva pravidelne. Ja som stále strieľal góly v doraste i za seniorske „béčko„.
Dnes sa už dokonca môžete popýšiť aj ligovým hetrikom...
Bolo to v zápase s Dubnicou, keď som využil všetky šancu, ktoré sa mi ponúkli. Vlastne, bola tam ešte jedna sľubná príležitosť, ale nie až taká stopercentná.
Nemali ste po prvých góloch trošku strach, že si súperoví obrancovia viac začnú dávať na vás pozor?
Útočník by sa v každom stretnutí mal do nejakej šance dostať. Bez ohľadu na to, ako je bránení. Dôležité ale je, či ju využije. Mne v jarnej časti začalo aj zakončenie vychádzať.
Hovorí sa o vás ako o strelcovi, ale s nejakými „delovkami„ si netykáte. V čom potom tkvie váš recept na góly?
Keď som v šanci, vždy sa najprv pozriem na brankára, na jeho postavenie. Potom sa snažím poslať loptu vedľa neho alebo aj ho „podstreliť“. Nezvyknem dávať góly prudkou strelou, ale skôr technickou. Možno, keby som svoje príležitosti riešil silou, nebol by som tak úspešný.
Pamätáte si, v ktorom stretnutí, ste dali najviac gólov?
Bolo to v sezóne 2001/2002 v IV. lige, keď som strelil za B mužstvo šesť gólov. Nad Valčou sme vtedy vyhrali 13:0. V ružomberskom doraste to bolo päť gólov. Išlo o duel II. ligy, už si ale nespomínam, s akým súperom.
Ako sa vlastne dostávate do šancí?
Pohybom sa snažím dostať vpredu do takej „uličky„, po ktorej mi spoluhráči môžu poslať loptu. Nuž a v samotnej šestnástke si hľadám „plac„, kde by s najväčšou pravdepodobnosťou mohla lopta smerovať.
Roland, čo pre vás znamenal zmena na trénerskom poste, keď Vladimíra Rusnáka vystriedal Erik Bogdanovský?
Jednoznačne som začal v „áčku„ dostávať viac príležitostí. Strelecky som sa ale ešte v jeseni nedokázal presadiť. Aj keď do nejakých šancí som sa dostal. Pán Rusnák ma od začiatku postavil len v jedinom zápase. A to v Dubnici, kde mužstvo vyfasovalo „päťku„.
Lenže ani na jar u trénera Bogdanovského ste hneď nemali miesto
v základe?
Je to pravda. Do mužstva prišli dvaja noví útočníci Jelšic a Hendrych, čiže konkurencia vstúpla. Navyše Jožkovi Jelšicovi sa i strelecky darilo. V prvom jarnom kole na Slovane, som hral len desať minút a v ďalších troch stretnutiach stál. Až v 5. kole, keď Ružomberok hostil Petržalku, išiel som na ihrisko od začiatku. Vyhrali sme 2:1 a ja som sa postaral o úvodný gól. Potom ma už tréner pravidelne staval.
V čom, podľa vás potrebujete ešte pridať, zlepšiť sa?
Som ľavák, potrebujem ale popracovať i na druhej nohe, aby aj pravačka bola nebezpečnejšia. Zlepšiť sa mi treba v hre hlavou.
Čo nám prezradíte k vašim ďalším futbalovým plánom?
Predovšetkým chcem aj naďalej pravidelne za Ružomberok hrávať ligu. Ďalším cieľom sú novembrové majstrovstvá sveta do 20 rokov. Rád by som sa dostal do nominácie. Veď svetový šampionát, to je výnimočná vec. Zároveň si želám, aby sa mi tak vyhýbali zranenia ako doteraz. Musím zaklopať na drevo, ešte ma na trávniku nič vážnejšie nepostihlo. Nechcem to ale zakríknuť.
Sme na prahu novej prvoligovej sezóny. Na čo v nej má súčasný ružomberský kolektív?
Ak budeme všetci zdraví a mužstvu sa bude dariť, mohol by to byť stred tabuľky. V tomto kolektíve je dosť dobrých futbalistov. V našej lige si každý na každého môže trúfnuť. Ak nám pôjde, nie je problém aj favoritov potrápiť a zdolať.
Na záver ešte zmeňme trošku tému. Roland, ako trávite voľný čas?
Veľa času na nejaké záľuby pri tom futbalovom kolotoči nie je a neraz som rád, že si môžem oddýchnuť. Vo voľnom čase sa predovšetkým venujem svojej priateľke Miške. Keď to vyjde, treba sa mi pozrieť tiež domov, k rodine do Levíc.
A ako najradšej oddychujete alebo relaxujete?
Keď spím, alebo som s Miškou.
Ján Svrček
