Ružomberok - Futbalisti MŠK SCP Ružomberok - Ľubochňa v prvej sezóne (po postupe) obsadili v III. lige, skupina stred,
13. priečku so ziskom 33 bodov
(9 víťazstiev, 6 remíz a 15 prehier). Na jar, pod vedením Pavla Šima, ktorý mužstvo prevzal v zime, Ružomberok B dosiahol zo šestnástich zápasov, vrátane jednej dohrávky z jesene, 14 bodov
(4 víťazstvá, 2 remízy, 8 prehier).
Vieme, že najviac problémov vám na jar robila predovšetkým nestabilita kádra a viac-menej rozpadnutie sa kmeňového „mančaftu„. Ako to vlastne bolo? Pýtame sa trénera Ľubochniancov, čiže rezervy ružomberského prvoligistu Pavla Šima.
V mužstve sa na jar vystriedalo až 39 futbalistov. To je na takúto súťaž až neuveriteľný počet. V januári a februári mi na tréningy chodilo okolo desať až dvanásť hráčov. Z nich však funkcionári postupne predali Žihlavníka, Calla, Juráša, Jána Gejdoša, Vrticha a Kiníka. Neskôr ešte prestal trénovať Frič. Tým sa kostra „béčka„ úplne rozpadla. Môžem len poďakovať trénerovi starších dorastencov Viliamovi Hyravému, že sme vôbec súťaž dohrali. Aj keď jeho chlapci boli dosť vyťažení vo svojej kategórii, odtiahli aj III. ligu. Tri štvrtiny jari sme stavali len na nich. Veľmi málo nám pomohli futbalisti z prvoligového A mužstva, čo bolo zapríčinené hlavne značnou maródkou v prvom mužstve. Pred sezónou bola dohoda, že tí hráči, ktorí v sobotu nebudú v ligovom stretnutí na ihrisku viac ako polčas, na druhý deň automaticky budú k dispozícii „béčku„. Realita ale bola iná. Mrzí ma, že ani počas reprezentačnej prestávky sme sa nemohli posilniť „áčkármi„.
Ako potom vyzeral tréningový proces? Bavilo vás to vôbec?
Do februára bolo všetko v poriadku. V celkom slušnom počte sme sa stretávali štyri razy do týždňa a využívali okrem ihriska aj telocvičňu, posilňovňu a okolité terény. V marci sme sa ale, po spomínaných odchodoch, poriadne scvrkli. Na tréningoch som mal iba štyroch, piatich „chalanov„. Tí boli z takejto situácie veľmi znechutení. Človek mohol vymýšľať tréningovú náplň akú chcel, nebolo to ono. Preto sme od mája spojili tréningy torza so staršími dorastencami. Nie vždy sa ale dal pre obe partie „ušiť„ spoločný tréning. Bolo totiž treba rešpektovať aj špecifiká prípravy dorasteneckého družstva pred „majstrákmi„. Takže v takých prípadoch sme trénovali sami.
Vyskytli sa stretnutia, keď bol problém dať dokopy jedenásť mužov?
Žiaľ, aj to som počas jarnej časti zažil. Najvypuklejšie sa naše interné problémy ukázali na ihrisku o postup bojujúcich Turčianskych Teplíc. Tam som mal k dispozícii iba desať hráčov, vrátane brankára. Ešteže bol ochotný si dres obliecť tréner nášho B družstva mladších dorastencov Ján Gálik, ktorý mal aj platnú registračku. V tomto zápase museli nastúpiť tiež viacerí chlapci dokonca z „béčka„ staršieho dorastu, lebo Hyravého družstvo ten istý deň malo zápas. Jednogólová prehra s takto pozliepaným tímom bola naším menším zázrakom.
So záchranou však ružomberský nováčik nemal žiadne vážnejšie starosti.
To nie. Situáciu sme mali uľahčenú aj tým, že súťaž opúšťalo len jedno mužstvo. My sme navyše na jar doma mali viaceré celky namočené do zostupu.
Ktorý zápas alebo zápasy by ste označili za najvydarenejšie?
Najlepšie nám vyšli domáce stretnutia s Dolným Hričovom a Tomášovcami. V prvom, ktoré sme po výbornom výkone vyhrali 4:0 sa strelecky presadil Tomko, autor troch gólov. Ešte lepšie to vyzeralo s Tomášovcami, čiže mužstvom z vrchu tabuľky. Po najlepšej hre v sezóne, mužstvo vyhralo 5:1. Išlo predovšetkým o skvelú ukážku kvality našich dorastencov.
A po ktorom stretnutí bolo vaše sklamanie najväčšie?
Bola to zahanbujúca prehra
1:6 v Rakytovciach. Tento zápas nevyšiel ani našim mladíkom, asi na nich doľahla aj únava z nabitého programu. Navyše svoje mohlo urobiť i uspokojenie po Tomášovciach. Na posledné kolo do Žiaru nad Hronom sme cestovali s veľmi improvizovaným kádrom a bola z toho druhá krutá prehra 0:6. Za zbytočné považujem domáce bodové straty so zachraňujúcimi sa mužstvami, a to prehru
0:1 s Kysuckým Novým Mestom a remízy s Kysuckým Lieskovcom 2:2 a s Čadcou 1:1.
Pán tréner, ako ste vnímali záujem alebo nezáujem vedenia klubu o B tím?
Žiaľ, „béčka„ sú vo väčšine klubov akýmsi piatym kolesom na voze. Tak bolo aj v našom prípade. Nebola mu venovaná dostatočná pozornosť. Chlapci nemali ani tréningové oblečenie, kopačky a hrali prakticky zadarmo, len z lásky k futbalu. V III. lige je takýto stav neúnosný. Nepoznám v tejto súťaži ani jedného účastníka, kde by hráčom nevyplácali prémie. Myslím si, že ak si vedenie klubu bude všímať aj B mužstvo, tak sa mu to môže iba vrátiť. Veď III. liga je hlavne pre mladých futbalistov, ktorí vyjdú z dorastu, výborná súťaž pre ich ďalší výkonnostný rast, či prípravu pre prvé mužstvo.
Hoci dlho vládla dilema, kde bude mužstvo hrávať domáce stretnutia, napokon sa vrátilo na ihrisko do Ľubochne. Bolo to optimálne riešenie?
Žiadalo by si to lepšie vzťahy medzi ružomberským klubom a tamojšími funkcionármi. Ľubochnianci nevyvíjali nejakú aktivitu, spoliehali sa, že všetko urobia Ružomberčania. Musím podotknúť, že prvé stretnutia sme hrali na veľmi nekvalitnom trávniku TJ Havran. Nikto sa o túto plochu totiž nestaral. To bola i jedna z príčin dvoch domácich prehier. Zlý terén nášmu tvorivému futbalu vôbec nesedel. Ján Svrček
