vedela, že práve v dôležitých chvíľach musí zobrať zodpovednosť do svojich rúk. „Keďže s „Čikom„ (rozumej Číkošovou, pozn. aut.) patríme v tomto tíme k najskúsenejším hráčkam, od nás sa právom čakalo, že potiahneme i mladé dievčatá. Tie „baby„ sa predsa potrebovali o niekoho oprieť. Niekedy sa to darilo, niekedy nie. Veď aj my sa ešte máme veľa toho učiť,„ skonštatovala 22-ročná Lucia, pre ktorú to bola už ôsma zlatá medaila.
Kedy vám vo finále bolo najťažšie?
Určite po prehre v treťom stretnutí v Košiciach. Na zápas sme nastupovali s presvedčením, že ide o posledných štyridsať finálových minút. Snažili sme sa na palubovke nechať všetky svoje sily a skončiť túto sériu. Žiaľ, po jednobodovej prehre sa išlo ďalej.
Môžete nám prezradiť, ako to po prvom prehratom dueli vyzeralo vo vašej šatni?
Nebolo jednej hráčky, ktorá by nebola zničená. Všetci sme verili, že tento zápas vyhráme. Žiaľ, zavážili i „vyššie„, rozhodcovské mocnosti. Musím priznať, že naša šatňa bola aj plná sĺz. Tomu sa ale nemožno diviť.
Čo pre vás ďalší titul znamená?
Predovšetkým mám radosť z toho, že tento mladý kolektív potvrdil svoju životaschopnosť s perspektívu. Myslím si, že je na čom stavať do budúcna.
