Liptovský Mikuláš – l i pokoj našej rodiny.„ Tieto slová najlepšie vystihujú Máriu Hálkovú, rodenú Feriančekovú z Važca, ktorá oslávila 22. 4. krásnych 100 rokov. „Mama je do dnešného dňa veľmi čulá,„ hovorí jej zať Ján Nemec. „Stále je v spoločnosti obľúbená a jej veľkou výhodou je, že je prispôsobivá a nedokáže sa na nikoho hnevať. Problémy jej robia iba priedušky a srdiečko, inak je zdravotne fit. Z novín číta titulky, pozerá televízor a nerobia jej problémy ani prechádzky bez paličky. Trošku horšie je to už so sluchom.„
Storočná jubilantka pôsobí ukľudňujúco a milo pre celé svoje okolie. „Aj vďaka mame sme jedna veľká rodina, od Prahy až po Košice. Takže aj oslavy jej storočnice boli rozdelené na niekoľko etáp. Počas osláv sme zažili aj veľa humorných príhod. Jedna z nich mi utkvela v pamäti. Keď odchádzala rodina z Prahy, chceli ju na rozlúčku objať a pobozkať. Ona však povedala, že sa budú lúčiť po pansky a nastavila im ruku na bozk.„
Pani Mária za svoj storočný život zažila okupáciu Slovenska zo strany Uhorska, Nemecka či Ruska a preto dnes tvrdí: „Som rada, že som sa dožila tejto doby, lebo takto je to najlepšie.„ A ktoré obdobie života bola pre ňu najkrajšie? „Keď som mohla chodiť do práce. Veď som pracovala až do 83. rokov a dokonca v dvoch zamestnaniach. Pracovala by som aj dlhšie, ale už mi to nedovolili. Pekné obdobie bolo, aj keď vyrastali a vydávali sa moje tri dcéry.„ A kedy ju naopak život zarmútil? „Vtedy, keď vyhorel môj rodný Važec. Dcéry Marka a Irka mali šestnásť a tri mesiace. Počas požiaru som ich musela uložiť spať do košíka medzi zemiakmi a z diaľky som pozerala, ako horí i náš dom. Bolo to vtedy veľmi smutné.„
A ako spomínajú na mamu jej tri dcéry? „Keď sme boli malé, museli sme byť ako zo škatuľky. Ráno nám mama zapletala vrkoče a učiteľka v škole nás dávala za príklad. Vyobliekala nás pekne do krojov a všetci sme išli hrabať seno na lúky. Pre mamu je vždy najdôležitejšia čistá robota. Niekedy večer ledva stála na nohách, vypila trochu mlieka a ľahla si spať. Ráno však bola opäť čulá ako rybička. Dúfame, že dlho zostane s nami, lebo je to veľmi vzácny človek.“
MÁRIO KAPRÁLIK
