Liptovský Mikuláš – á z minuloročným zlatom. Je určite väčšia o to, že v súboji o tretie miesto porazili slovenskí hokejisti „neporaziteľných„ českých susedov. Je však aj veľmi príjemné, že okrem minuloročného zlata, má náš región i tohtoročný bronz. Vlani sa o to postarali dvaja odchovanci liptovskomikulášskeho hokeja – Jerguš Bača a Marek Uram. Tí tento rok vo výbere Františka Hossu chýbali. Jegruš po majstrovstvách sveta vo Švédsku skončil s reprezentačnou činnosťou a Marek tentokrát svojimi výkonmi nepresvedčil reprezentačného trénera, že do výberu patrí.
Neúčasť týchto dvoch Liptákov ale zastúpil ďalší. Pre slovenskú hokejovú verejnosť málo známy – Peter Sejna. Peter už viac ako štyri roky pôsobí v zámorí, kde hráva hokej a zároveň i študuje na vysokej škole. V poslednom zápase základnej časti minulého ročníka NHL sa objavil tento odchovanec L. Mikuláša v drese St. Louis Blues. Vo svojej premiére v najprestížnejšej súťaži vsietil aj prvý gól proti Coloradu. Peter Sejna bol aj vo svojich predchádzajúcich pôsobiskách obávaným strelcom a veľmi produktívnym hráčom. Preto dostal aj pozvánku do reprezentácie od trénerského dua Hossa – Šterbák.
Po nedeľnom návrate z Fínska zostal Peter Sejna na návšteve u svojej rodiny v Bratislave. Krátko po jeho príchode do hlavného mesta Slovenska sme sa s ním telefonicky spojili.
Aký máš pocit ako bronzový debutant v slovenskej reprezentácii?
Rozmýšľal som o tomto pocite, ale vystihujú ho iba dve slová – výborný a pritom neopísateľný. Mohol som sa prvýkrát predstaviť v reprezentácii, odohrať viaceré zápasy a podieľať sa na zisku bronzovej medaily. Slovenský fanúšik od nás očakával zlato, podľa mňa, je i bronz veľký úspech. Hlavne to cenné a dlhodobo očakávané víťazstvo nad Českou republikou.
Veril si na prvom stretnutí reprezentačného mužstva, že sa dostaneš až do Fínska?
Nie. Aj keď ma tréneri pozvali do reprezentácie neveril som, že sa dostanem až na šampionát. Vysokoškolská liga nie je u nás až taká známa. Svoje maximum som sa pokúsil odohrať aj v prípravných zápasoch pred majstrovstvami. Čakal som, že to bude moja prvá skúška v reprezentácii. Nakoniec, moje meno bolo pre všetkých takmer neznáme. Ja osobne som bol spokojný, že som si zahral aspoň v tých prípravných zápasoch vo farbách Slovenska. Účasť na šampionáte bola teda pre mňa veľkým a nečakaným prekvapením. Nakoniec som sa mal s Fínska vrátiť domov. Po nešťastnom zranení Zdena Cígera som tam zostal. Určite som to nechcel za takú cenu, ale taký je život a samozrejme i ten športový.
Vo formácii si najčastejšie objavoval tiež z málo známym Brankom Radivojevičom a Rišom Kapušom. Akí sú vlastne svetovo známi hokejisti v súkromí?
Ak by som hral s hociktorým hráčom zo zostavy, bola by to veľká česť, lebo každý z nich je hviezda. Chalani sú v súkromí ako normálni mladí ľudia. Samozrejme, že z každého vyžaruje určité sebavedomie a to právom. Boli sme jeden veľký kolektív nielen na ľade, ale aj mimo neho. Na izbe som býval s Mirom Šatanom a mohol som ho lepšie spoznať. Je to jednoducho super chalan.
Aká bola nálada v kabíne po stretnutí so Švédmi?
Jednoznačne sme pociťovali obrovské sklamanie, nielen voči sebe samým, ale hlavne kvôli našim fanúšikom. S výsledkom sme neboli spokojní a taktiež ani s naším výkonom. Nebol to dobrý zápas. Povedali sme si: „Už sa stalo,„ a mysleli na ďalší zápas o bronz proti Českej republike.
Kedy si ty osobne začal veriť, že zvíťazíme nad Čechmi a získame bronz?
Zápas s Čechmi nám vyšiel podľa predstáv. Súper bol v nevýhode, lebo stále musel doťahovať náš náskok. Po góle Paľa Demitru v závere zápasu som vedel, že víťazstvo je naše. Pred zápasom sme si povedali, že keď odohráme svoje musíme vyhrať. A stalo sa tak. Veľmi sme po víťazstve túžili aj kvôli Robovi Švehlovi, ktorý avizoval koniec svojej kariéry.
Prvé sekundy v šatni?
Už na ľade nás opantala nespútaná radosť, ktorá vyvrcholila neskôr v šatni. Porazili sme odvekého rivala v takom dôležitom stretnutí. Niekedy aj bronz má hodnotu zlata.
Prečo si neprišiel zo šampionátu do L. Mikuláša, ale zostal v Bratislave?
V stredu (13. 5., pozn. redaktora) odlietam naspäť do Ameriky. Mám ešte povinnosti v škole a čaká ma ešte jedna skúška. Mal by som tam zostať asi dva týždne a začiatkom júna sa vrátim domov.
Naposledy si hovoril, že dávaš prednosť škole a ponuky z NHL neakceptuješ. Teraz si podpísal zmluvu so St. Louis Blues. Čo sa zmenilo?
Do skončenia štúdia mi chýba už iba jeden rok. Navyše, už som takmer ukončil väčšinu najdôležitejších predmetov. Preto si môžem dovoliť študovať aj diaľkovo. Po hokejovej stránke sa taktiež zmenilo veľa vecí. V danej situácii a z ponúk, ktoré som dostával, som usúdil, že je ten najvhodnejší čas na podpísanie zmluvy. So St. Louis Blues mám zmluvu na dva roky.
MÁRIO KAPRÁLIK
