Liptovský Mikuláš – ničia. Samozrejme, platí to i o športovcoch. Je to spôsobené nedostatkom miesta, pretlakom v jednotlivých odvetviach alebo lepšími finančnými podmienkami?
„V sezóne 1997 – 1998 som odišiel po prvýkrát do bývalej Juhoslávie, ako tréner ľadového hokeja,„ uviedol Peter Matejka. „V mužstve Novi Sad hľadali trénera a oslovili ma. Ja som ich ponuku prijal. V bývalej Juhoslávii sa hrá iba jedna liga, v ktorej pôsobí päť mužstiev. Tri z Belehradu, jedno zo Subotice a jedno z Nového Sadu. Počas mojej prvej sezóny v klube sme získali aj prvý historický titul majstra.„
Aký je vzťah „nehokejového„ štátu k tomuto športu a aké sú tam podmienky?
Určite, že podmienky sú tam horšie, ako u nás. Predsa je to všetko založené na amatérskych hráčoch. Trénovali sme večer po práci. Veľké napredovanie hokeja v tomto štáte nevidím. Ľadový hokej, ak sa to tak dá povedať, nepodporuje ani štát. Prednosť dávajú skôr loptovým hrám, v ktorých sú dobrí aj na medzinárodnom poli. Veľkej obľube sa ľadový hokej netešil ani u divákov. O domácu súťaž nemali takmer vôbec žiadny záujem. Viac ich prišlo iba na interligu, kde hrali Chorváti, Slovinci, Maďari a béčko Zvolena – Detva.
Nemali ste problémy s komunikáciou?
V bývalej Juhoslávii pôsobilo už veľa hráčov i trénerov zo Slovenska alebo z Čiech. Navyše tam používajú slovanský jazyk, takže s komunikáciou problém nebol. Dokonca ani v písomnej forme.
Kedy a prečo ste skončili s pôsobením v Novom Sade?
V Novom Sade som pôsobil na začiatku v sezónach 1997 – 1998 a 1998 – 1999. Potom som dostal ponuku z L. Mikuláša, že môžem pôsobiť v klube na trénerskom poste pri niektorom
z mužstiev. Neskôr však z tejto ponuky zišlo. Potom som teda v sezóne 1999 – 2000 trénoval mikulášske béčko spolu s Dušanom Macoszekom, pričom sme hrávali v Ružomberku. Odvtedy si podávam každoročne do klubu žiadosť, ale stále prichádzala odpoveď, že trénerov majú dostatok. Tak tomu je aj tento rok. Možno neskôr sa to miesto uvoľní, veď každé odvetvie potrebuje generačnú výmenu. Do Nového Sadu by som sa už nechcel vrátiť. Mám tu rodinu, malú dcéru a preto hľadám uplatnenie u nás.
My však vieme, že v Novom Sade ste ešte trénoval aj uplynulú sezónu a neboli ste sám.
Áno. Bola to jednoducho nevyhnutnosť. Pôsobil som tam od septembra do marca. Teda jednu sezónu.
V mojom mužstve pôsobili aj traja hráči z L. Mikuláša – T. Pleva, R. Ševčík, P. Durnota a od polovice sezóny aj M. Lištiak. V sezóne 1998 – 1999 vzniklo v Novom Sade nové mužstvo Vojvodina. Vzniklo z toho dôvodu, že bolo veľa juniorov a mali záujem hrať hokej ďalej. Do tohto tímu išiel trénovať ďalší bývalý hráč L. Mikuláša P. Žitník. Práve s Vojvodinou sme sa stretli vo finále, ktoré sme prehrali. Vojvodina má jednoznačne najlepšie mužstvo a je to taká reprezentácia Juhoslávie.
Mohli by ste porovnať úroveň líg tam a na Slovensku?
Spomínaná Vojvodina by mohla hrať dobrý stred v prvej slovenskej lige. Ostatné mužstvá v druhej slovenskej lige.
Čo teda hráčov ľadového hokeja láka do bývalej Juhoslávie. Vidina pekného zárobku?
Určite nie. Je to iba chuť zahrať si opäť hokej a vidieť nové miesta.
O peknom zárobku sa hovoriť nedá.
Objavujete sa aj ako rozhodca na hokejbalových stretnutiach na ihrisku Podbrezinách. Vraj ste dostali i ponuku pískať extraligu v hokejbale.
Začal som s pískaním hokejbalu. Tento šport má perspektívu do budúcnosti a teší sa veľkému záujmu. Ja som už v minulosti robil rozhodcu v ľadovom hokeji, takže s pískaním skúsenosti mám. Na hokejbal si musím urobiť ešte rôzne školenia. Uvidím, či sa mi podarí získať nejaké trénerské angažmá. Ak nie možno sa vrátim k pískaniu hokeja i hokejbalu. To ešte uvidím.
MÁRIO KAPRÁLIK
