i zo študentského časopisu spytovali Júliusa Satinského, čo by si prvé prial, keby z rieky vylovil zlatú rybku, odpovedal úprimne: „Na to by sa dalo odpovedať: zdravie svojich detí, aby som žil 150 rokov a podobne, ale to sú také patetické odpovede. Ja by som chcel mať hárem. Je to hodnotné a je tam strašne veľa žien. Druhým mojim želaním by bol stolček „prestri sa„, no a posledným „palica von z vreca„. Bola by na všetkých dospelákov, ktorí sa hádajú kvôli kadejakým zbytočnostiam.„
Po tomto stretnutí som mal možnosť posedieť si s pánom Satinským pri ešte jednom priateľskom rozhovore. Keď som sa predminulú nedeľu dozvedel o jeho náhlej smrti, úprimne som ľutoval, ako dopadlo naše posledné stretnutie. V rozhovore som mu veľmi nástojčivo protirečil. Tvrdil som, že keď mladí ľudia zo Slovenska vycestujú, väčšina z nich sa už naspäť nevráti. Argumentoval som skúsenosťami, pán Satinský bol ale iného názoru. „Nech len idú, naučia sa čo a ako a potom nech prídu na Slovensko a ukážu nám starým, kde je sever,“ povedal mi. „Odpusťte pán Satinský, myslím si iné. Hlavne ak si porovnám aká životná úroveň je tu a aká v zahraničí,“ odpovedal som. „Zlé by bolo, keby ste vlastný názor nemali,“ skončil našu debatu.
Skôr než sme sa rozišli, poprial mi všetko dobré. Dohodli sme sa ešte, že sa niekedy v budúcnosti stretneme a porozprávam sa s ním, ale už ako redaktor nejakého celoslovenského denníka.
Čitateľovi netreba Jula Satinského zvlášť predstavovať, aby vedel kým bol a kde všade bude chýbať. Správa o smrti Júliusa Satinského prišla náhle a nečakane. Hoci sme to všetci čakali.
Kdesi som čítal, že existuje určitý pocit generačnej súnaležitosti. Najviac ho možno precítiť vtedy, keď začnete pomaly a nenávratne strácať dlhoročných priateľov. Zanovito som tento fakt odmietal s tvrdením, že mňa sa to nedotýka a dotýkať nikdy nebude. Sledujem však, ako sa pomaličky lámu kryhy generačnej pevniny, ktorú sme my mladí obdivovali. Jožo Urban, Dežo Ursíny, Jaro Filip a Július Satinský... To sú mená ľudí, ktorí niečo znamenali. Zámerne som vpísal minulý čas, nie však preto, že už znamenať nebudú, ale preto, že už medzi nami nie sú.
Keď zomrel Jaro Filip, jeho dlhoročný priateľ a spolupracovník Július Satinský v Domino Fóre napísal: „Rád by som vyzval všetky Smrťky, aby chodili po svete pešo...Poriadna Smrťka by mala chodiť pešo a popod nos si mrmlať: „Pomaly ďalej zájdeš.„ Keby to tak bolo, mohol by som splniť dohodu, ktorú som s Jarom Filipom kedysi dávno uzavrel. Dohodli sme sa, že umrieme z nudy v roku 2035... Ale opakujem: v roku 2035! Dohoda zostane nenaplnená. Tristo hrmených aj so Smrťkou!„ VLADO BUZNA
