Ružomberok - terky republiky síce vstúpili do nového ročníka domácej súťaže dvoma vysokými víťazstvami (doma s Cassoviou Košice 113:52 a v Bratislave s Istrobankou 112:53), avšak existenčná neistota v tábore nášho klubu európskeho formátu nie je zažehnaná. Pokladňa basketbalovej Ruže je prázdna, dievčatá zatiaľ hrajú za vlastné.
„Keďže naše družstvo žien začalo ligu, mnohí ľudia i široká verejnosť akoby sa upokojili. Je to iba klam. Situácia totiž aj naďalej zostáva mimoriadne zložitá. Absolútne sa nič nevyriešilo,“ dozvedáme sa od športového riaditeľa BK SCP Ružomberok Jozefa Smoleka. „Zatiaľ ani samotné hráčky plne nechápu, že sa potácame na existenčnej hrane a ak sa nič neudeje, je zle. Začínajú si ale uvedomovať fakt, že zatiaľ hrajú za vlastné peniaze“.
Čo sa týka ďalšej púte ružomberského ženského basketbalu, objavili sa názory, že načas by klub mal zľaviť zo svojich ambícií a pod mestom začať písať novú kapitolu, takmer od „piky“. Nereálne je totiž predpokladať, že by súčasný káder zostal pokope len na dobré slovo. „My sme za žiadnu cenu nechceli utlmovať svoju činnosť“, pokračuje J. Smolek. „Naopak, naším zámerom je hľadať riešenia, ako udržať doterajšiu úroveň. Tu vôbec nie je podstatné, že kto aké riadiace funkcie bude v klube zastávať. Za najdôležitejšie považujem, aby sme mali hráčky, a tie viedli také vynikajúce trénerky, akými sú Natália Hejková a Elena Mozgová. Bez odborného vedenia ani najväčší talent nemá zaručený žiadúci výkonnostný rast. Naše súčasné hráčky majú takú úroveň a také ambície, že nie je problém, aby sa kdekoľvek uplatnili. V prípade, že sa nenájde riešenie, jednoducho z Ružomberka odídu. Veď nebudú mať ani najmenší dôvod, aby zostali. V tomto smere ružomberskému basketbalu hrozí veľké nebezpečenstvo. Je vylúčené, aby o dva, tri roky po rozbití klubu, opäť vznikla nejaká vyššia kvalita. Len tak, na zelenej lúke z ničoho nič. Nehovoriac už o tom, že akoby mladé hráčky mali basketbalovo rásť, keď nebudú mať vedľa seba žiadne vzory. Napríklad také osobnosti ako sú Bieliková, či Kováčová. Preto sa vehementne bránime tomu, aby došlo k utlmeniu našej činnosti na určité obdobie“.
Ružomberský basketbal sa roky pýši precízne vybudovanou mládežníckou pyramídou, ba aj úspechmi v dorasteneckých a žiackych kategóriách, ale z vlastných zdrojov sa už strašne dlho nikto nepresadil v družstve žien. A tak klub musel žiť predovšetkým z kúpy skúsených basketbalistiek a tiež mladých talentovaných dievčat. Jednoznačne išlo o drahšiu cestu, ako stavať na svojich odchovankyniach. „Naši tréneri za pätnásť rokov neboli schopní vychovať jedinú vlastnú hráčku, ktorá by bola platnou členkou družstva žien a dosahovala medzinárodnú úroveň,“ vysvetľuje jeden z vážnych interných problémov J. Smolek. „Trénerka Hejková sa pravidelne snažila zaradiť do kádra dievčatá z vlastnej liahne, ale nikto z nich sa ani len nepriblížil k jej predstavám. Nič iné nám nezostávalo, len angažovať nádejné mladé basketbalistky z celého Slovenska a umožniť im ďalší rast pod odborným vedením“.
Prípadný krach našej dlhoročnej mekky pod ženskými košmi by určite niektorí aj privítali. Mnohým ružomberský basketbal so svojimi výsledkami bol tŕňom v oku. „Žiaľ, slovenská závisť existuje na každom mieste,“ ťažká si J. Smolek. „Dnes sa dokážeme tešiť z neúspechu, či pádu druhého. Akoby si títo neprajníci neuvedomovali, že slovenský ženský basketbal dlhé roky ťahal práve Ružomberok, podporovaný Severoslovenskými celulózkami a papierňami a mestom. Bol akýmsi ľadoborcom a ostatné kluby sa len viezli za ním. Asi niekomu by stačilo, aby aj krátky čas profitoval z toho, že Ružomberok musel skončiť svoju činnosť. Je to veľmi krátkozraké”.
Definitíva zatiaľ nepadla, čas však neúprosne beží. Rozbehla sa I. liga a 30. septembra by už ružomberské basketbalistky mali odohrať prvé stretnutie Európskej ligy s GYSEV-om Šoproň. Nič ale stále nie je isté. J. Smolek síce stále bojuje za to, aby dlhé roky excelentný európsky klub nepadol na kolená, ale veľká nádej už z neho neprýšti skôr naopak.
„Roky sme boli značnými sumami peňazí podporovaní našim generálnym sponzorom, a to akciovou spoločnosťou SCP. Zvlášť sa o to zaslúžil jeden zo spolumajiteľov firmy Milan Fiľo. Myslím si, že dosť málo sa hovorilo o pomoci SCP a mesta. Viacerí to brali, akoby išlo o „povinnosť“ týchto subjektov. Teraz jasne vidieť, že nikto nič nie je „povinný“ robiť. V súčasnej situácii je potrebné nájsť takú konštrukciu, aby financie do klubu prúdili z viacerých strán. S otázkami vrcholového športu sa bude musieť zaoberať aj nová vládu. To ale určitý čas potrvá. My momentálne potrebujeme veľmi rýchle riešenie, lebo zrazu môže byť po všetkom. Preto sme aj nášho generálneho sponzora chceli požiadať o pochopenie v situácii, v ktorej sa klub ocitol“, dodal muž, ktorý spolu s trénerkou Hejkovou bol strojcom všetkých úspechov „pomarančového čuda“ v Ružomberku.
Možno už v čase čítania týchto riadkov je viac jasnosti v kuchyni Ruže. V nedeľu ale sa žiadne „vyjasnenie“ nečrtalo. JÁN SVRČEK
