Závažná Poruba - V dňoch 7. 3. - 16. 3. 2002 sa uskutočnili v Salt Lake City (USA, štát UTAH) VIII. zimné paralympijské hry. Slovensko získalo 9 medailí: 3 strieborné, 6 bronzových. V hodnotení krajín sa umiestnilo na 20. mieste.
V kategórii slabozrakých a nevidiacich lyžiarov bol jedným z najúspešnejších Radomír Dudáš z Košíc s navádzačom Jurajom Mikulášom zo Závažnej Poruby.
* * *
Naozaj, nebolo jednoduché stretnúť sa hneď po paralympijských hrách s Jurajom Mikulášom. Bol „rozlietaný„ po celom Slovensku. Úspešných paralympionikov pozval prezident republiky, minister školstva a telesnej kultúry, cez televíziu sme zaregistrovali, že aj primátor mesta Žiliny si našiel čas, veď reprezentovali Slovensko.
Až jeden nedávny podvečer sa pousmialo šťastie aj na nás, Juraja sme „dolapili„ v Závažnej Porube a „vyspovedali„ ako sa patrí.
Ešte sme sa ani poriadne nestačili „oťukať„ a už predstavil dve medaily a poznamenal: „Takto to vyzerá.„
Obdivovali sme „striebro i bronz„ z Ameriky v perfektnom výtvarnom i technickom vyhotovení, keď skromný, ale ambiciózny mladý športovec s iskrou v očiach dokončil začaté: „Týmto dvom pristane „zlato.„ Získali sme skúsenosti, vieme čo treba, potrebujeme o štipku viac šťastia.„
Jazdia bez
vysielačky
Prvá otázka bola opatrná.
Získa olympijskú medailu aj navádzač, keď ide o preteky nevidiacich?
„Obidvaja, veď my sme ako jeden,„ reagoval pohotovo a dodal, „Rado nevidí priamo, zostali mu len zvyšky zraku, v priestore sa dokáže orientovať len do troch metrov, v tejto vzdialenosti rozozná siluetu človeka a to je všetko. V 16-tich rokoch ho postihla očná choroba s postupnou stratou zraku. Najskôr jedno, potom aj druhé oko. Je šťastím, že lyžovať začal skôr, ako stratil zrak. A hoci už oslávil 30-ku, z toho polovicu bez zraku, lyžovaniu zostal verný a dotiahol to až po olympijské medaily.„
Ako sa dorozumievate pri zjazde v pomerne veľkej rýchlosti?, pokračovala naša zvedavosť. „Patríme k dvojiciam, čo jazdia bez vysielačky. Akékoľvek iné pomôcky ako spätné zrkadlo, píšťalka, svetlo a iné sú vylúčené. Zostáva iba jedno: hlasové signály a na 100 % sa spoľahnúť jeden na druhého a reagovať na dohodnutý signál,...hop, hohohó... Intenzita a dĺžka zvuku závisí od sklonu svahu, smeru oblúka, náročnosti zákruty. Je to naša abeceda. Ovládať ju treba aj „poslepiačky.„
Nie je to nebezpečné?, pokračujeme v rozhovore.
„Pre obidvoch,„ vysvetľuje navádzač, „moja zodpovednosť je ale dvojnásobná. Olympijské terény sú náročné. Zodpovedám za seba i za spolujazdca. Odo mňa závisí, kam pôjdeme, ako pôjdeme, kde dôjdeme. Nie je to vôbec jednoduché. Predstavte si, že vám na chrbát dýcha nevidiaci človek a zjazdové rýchlosti sú vysoké. V televízii ste mohli vidieť, že naozaj ideme ako jeden, pritom s predstihom desatín sekundy Radovi hlásim, čo nasleduje.„
Šport nás zblížil
ako priateľov
Zaskočila nás Jurkova zrelosť a znalosť psychológie, keď doplnil: „Pred každým pretekom sa musíme spolu porozprávať. Musím vedieť ako sa cíti, akú má náladu, ako je psychicky pripravený. Tomuto podriadiť všetko: rýchlosť, tempo, dynamiku i techniku zjazdu či slalomu.„ To si však vyžaduje oveľa viac, ako jeden rozhovor, v prekvapení dodávame.
„Je to pravda, v lete chodíme na sústredenia, šport nás zblížil ako najlepších priateľov.
Rado často navštevuje Závažnú Porubu, pozná Opalisko, v našej rodine sa cíti ako doma. Ja zas chodím do Košíc, spoločne cestujeme za snehom...„
Naše otázky smerovali i k Amerike, k olympijskej dedine.
Aj tu sa mladý Juraj prejavil ako bystrý pozorovateľ a rozhľadený človek. „Cesta do olympijského mestečka bola sprevádzaná osobnými prehliadkami z bezpečnostných dôvodov. Počnúc letiskom Schwechatt a končiac vstupom do miesta konania hier. Všetko oplotené, trojnásobné kontroly, všade veľa policajtov a vojakov. Svet je po 11. septembri 2001 naozaj iný, už ani najdôležitejšia olympijská myšlienka nie je posvätná.„
Paralympiáda bola
veľkolepá i dojímavá
Spýtali sme sa aj na kvalitu, úroveň a organizáciu otváracieho i záverečného ceremoniálu VIII. paralympiády, čo televízia neponúkla divákom.
„Bola naozaj veľkolepá, ale dojímavá. Účinkovala i Vanessa May a predstavil sa aj slepý spevák a klavirista Steve Wonder a mnoho ďalších...
Čo ľudia?
„Ľudia boli ku nám veľmi prajní, vychádzali nám v ústrety na každom kroku. Hoci som zdravý, cítil som toľko pozornosti a starostlivosti, ako keby aj ku mne osud nebol najštedrejší. No je to tak. Vystupujeme a súťažíme ako jeden. Inak to nejde. Bol to predsa najväčší športový sviatok postihnutých športovcov. K tomu nieto čo dodať.„
Nedalo nám a položili sme ďalšiu otázku.
Čo ďalej?
„Teraz oddych, ohlásili sa aj zranenia, ale prestať nechceme. IX. olympijské hry budú o 4 roky a naše plány som prezradil hneď na začiatku. Ako každý športovec, aj my to chceme dotiahnuť na priečku najvyššiu. Hoci aj za striebro a bronz sa nehanbíme. Teší nás tento úspech a úspech povzbudzuje.
„Olympijská medaila je olympijská a má hodnotu osobitú, tú najvyššiu,„ bez prerušenia dokončil svoje „vyznanie.„ Vyznanie viac ako pekné. Úspech viac ako veľký. Pre Závažnú Porubu sa nové storočie začalo dvomi olympijskými medailami, o ktoré sa zaslúžil Juraj Mikuláš.
Úspech určite zaznamenajú obecné i športové kroniky a nebude chybovať ani zápis do pamätnej knihy obce.
Rado, Juraj: „Držíme Vám palce!„ DUŠAN MIGAĽA
