Ružomberok - om ružomberského Športového klubu stolného tenisu telesne postihnutých hráčov. Rodák z Nových Zámkov, žijúci v Šahách sa hrdí viacerými úspechmi zo súťaží telesne postihnutých športovcov za zelenými stolmi. Na nedávnom svetovom šampionáte v Taiwane 32 - ročný Laco získal vo svojej kategórii TT 9 titul v súťaži družstiev a striebornú medailu vo dvojhre.
Pamätáte sa na čas, keď vás pod svoje „krídla“ zobral ružomberský klub? - otvárame náš rozhovor s Ladislavom Gáspárom.
- Áno, bolo to pred šiestimi rokmi, keď sme sa hotovali na paralympiádu v Atlante. V bratislavskom Jamese prestali mať o nás záujem, a tak veľmi vhod prišla ružomberská iniciatíva. Celá pomerne silná skupina z Jamesu vtedy prešla do klubu, ktorý viedol a vedie Marián Bystričan. S odstupom času môžem povedať, že išlo o super riešenie, jednoznačne v prospech veci.
Odkedy sa venujete stolnému tenisu?
- Tuším od šiestich rokov. Čo sa týka súťaží telesne postihnutých hráčov, na nich ma vídať od roku 1993.
Venovali ste sa aj iným športom?
- V rámci svojich možností volejbalu, basketbalu a futbalu. Nie však súťažne.
Môžete nám prezradiť, aké zdravotné problémy máte?
- Ide o ľahké postihnutie pravej dolnej končatiny.
Možno čerstvé zlato, ktoré ste v Taipei získali v družstvách spolu s Miroslavom Mitašom (ide tiež o člena ružomberského klubu) a Richardom Cseteyom, označiť za váš doteraz najväčší športový úspech? Vraj slovenské zlato bolo aj obrovským prekvapením...
- Pre mňa o nejaké prekvapenie nešlo. Veď napríklad pred dvoma rokmi sme boli strieborní na paralympiáde v Sydney. Navyše ani naša cesta k titulu nebola nejako zvlášť dramatická. Vo finále sa nám podarilo zdolať Taiwan celkom hladko 3:0. Dosiahli sme cenný výsledok, ale osobne ešte viac si vážim predovšetkým striebornú medailu z najprestížnejšej súťaže, a to open, na paralympiáde v deväťdesiatom šiestom v Atlante. A potom tohtoročný bronz vo dvojhre. Svetovému zlatu v družstvách v tomto rebríčku patrí pomyselná tretia priečka.
Takže aj tretie miesto, medzi jednotlivcami vám v Taipei spôsobilo veľkú radosť.
- Samozrejme. Hoci som známy maximalistickými cieľmi. V dvojhre v našej kategórii triumfoval môj dlhoročný rival Stanislav Fraczyk. Ide o niekdajšieho výborného poľského reprezentanta, ktorý v súčasnosti žije v Rakúsku. Stále je to osobnosť za stolmi. Tentoraz som ale cítil, že aj na Fraczyka mám. Nevyšlo to, a tak mi v semifinále zahatal cestu do boja o titul.
Laco, vieme, že stále sa vám darí aj medzi registrovanými hráčmi v súťažiach riadených Slovenským stolnotenisovým zväzom. Čiže v konkurenci úplne zdravých stolných tenistov. Ako to je?
- Za Dynamo Nová Stráž hrám Extraligu mužov a veľmi dobre sa tam cítim. Ide o výbornú partiu. Neviem, či dvanásť extraligových stretnutí som prehral. Určite to ale nebolo viac. Uplynulú sezónu považujem z každej stránky za vydarenú. Veď sa môžem pýšiť 24. miestom v slovenskom rebríčku mužov.
Čím sa živíte?
- To je druhá strana mince môjho života a v poslednom čase dosť smutná. Zhruba rok som nezamestnaný. Predtým som stále pracoval, preto sa so súčasným stavom nedokážem zmieriť. Rodinu živí iba manželka, a tak s korunkami je to zložité. Pre mňa najväčším úspechom a šťastím by bolo získať dobré zamestnanie. Zaň by som dal i svoje medaily a poháre. Zatiaľ chodím a hľadám možnosť ako sa opäť v bežnom živote uplatniť.
Vráťme sa ešte trošku k stolnému tenisu. V budúcom roku budú vrcholnou akciou pre telesne postihnutých hráčov majstrovstvá Európy v Záhrebe. Myslíte už trošku aj na tento šampionát?
- Samozrejme. Opäť sa snažiť urobiť všetko pre úspech. Ja na každé podujatie odchádzam s cieľom zvíťaziť. Nie je dôvod ani pred Záhrebom v niečom zľavovať. JÁN SVRČEK
