ch na Rachmaninovom námestí mladý muž. Navonok normálne vyzerajúci, asi 20-ročný mladík, sedel na trávniku v kresle a „sledoval„ vypnutý televízor. Asi takýmto spôsobom proti niečomu protestuje, pomysleli sme si, keď sme sa k nemu blížili s fotoaparátom v ruke. „Určite sa rozišiel s frajerkou a teraz to nevie prežiť,„ šepkali si medzi sebou začudovaní ľudia. Alebo ide o nejakú stávku?
Na náš pozdrav neodpovedal. Aha, asi protestuje aj mlčanlivosťou, myslíme si. „Prečo tu sedíte, čo chcete týmto protestom dosiahnuť?„ pýtame sa mladíka. „Chcem iba pozerať televízor,„ znela jeho odpoveď. Zaujímalo nás teda, čo by v tom odpojenom televízore rád videl, akú myšlienku chce ľuďom týmto spôsobom odovzdať. Na každú otázku však odpovedal rovnako: „Chcem iba pozerať televízor.„ A tak sme mladíkovi, o ktorého zdravom rozume sme v tej chvíli začali trochu pochybovať, zaželali príjemné sledovanie. Pri odchode sme v neďalekom pohostinstve zazreli muža, ktorý celú situáciu zaznamenával na kameru. Pristavili sme sa teda pri ňom s otázkou, či náhodou on nevie, o čo tu vlastne ide. „Nie, aj ja som tu iba náhodou,„ pokrútil hlavou. Po chvíli nezáväznej konverzácie, v ktorej sme si vymieňali názory na čudesnú situáciu a uvažovali o tom, či zavoláme mestskú políciu alebo rovno psychiatra, televízny „divák„ vstal a s úsmevom na tvári si prisadol k nám. A vtedy sme sa konečne dočkali rozuzlenia celého príbehu. Nebol to psychicky narušený maniak, ani muž so zlomeným srdcom. Dokonca ani neprotestoval. Keď už bolo „po všetkom„, predstavil sa ako Ján Kompiš, študent divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
„Máte pocit, že televízia je jediným svetlom v našich domácnostiach? Možno sa o tom presvedčiť, keď večer prechádzate popod paneláky a okná naraz blikajú rovnakým svetlom. A nielen v noci. Každý z nás má svoju skúsenosť s pohltením televíziou, zabíjaním času, ignoráciou od blízkych. Svet dookola beží a my hypnoticky pozeráme do farebného okienka telky. Je to absurdné, ale je to tak. Čo s tým? Možno niekedy pomôže umelecký nadhľad a odstup.„ Práve touto cestou sa pohol Ján Kompiš v spolupráci s Jánom Trnovským a Mišom Vrbňákom (muž, ktorý sa nechápavo a nezainteresovane tváril sediac za objektívom kamery). Spoločne vedľa hlavnej cesty a frekventovaného chodníka nainštalovali človeka vo fotelke „čumiaceho„ do mŕtveho „televízora„.
„Nie skryté umenie v galériách, ale priame miesto pri ľuďoch a bezprostredný kontakt s nimi. Ľudia na tento happening reagovali čudujúc sa. Vari si takéto reakcie zapamätajú, keď budú sadať pred televízor. Nech je takýchto akcií a ich prijatí viac a život v našom meste bude otvorenejší, mimo „zhypnotizovaných„ očí,„ dodal Ján Kompiš. -zz-
