JÁN SVRČEK
Ružomberok - Viliam Hyravý, ktorý v novembri dovŕši štyridsiatku, si v piatok zahral za výber ČSFR '90 na benefícii Ľubomíra Moravčíka v Nitre a v sobotu zase nastúpil v drese MŠK SCP proti Petržalke na svojich posledných dvadsať ligových minút. Legenda československej a slovenskej „koženej“ sa takto rozlúčila s vrcholným futbalom.
Keď po skončení stretnutia sa s Vilom na ihrisku lúčili kluboví funkcionári - prezident Milan Bezák, viceprezident Pavol Hlaváč a športový riaditeľ Igor Bobuľa - futbalovému matadorovi sa kotúľali aj slzy po lícach. Určite k nim prispel aj úprimný skandovaný potlesk vyše troch tisícok divákov, keď mu šéfstvo klubu odovzdávalo dres s číslom 9, strieborný tanier s vyrytým venovaním a kyticu kvetov.
„Som rád, že mi funkcionári pripravili takúto milú rozlúčku,“ nezakrýval svoje pocity „pán“ futbalista. „Na štadión zavítala celá moja rodina. Sedela na tribúne v B sektore v deviatej rade. Tam som dostal od prezidenta klubu Milana Bezáka desať lístkov.“
Publikum si takmer od začiatku 2. polčasu žiadalo na ihrisko Hyravého. Dočkalo sa ho v 70. min., keď Vilo s číslom 20 vystriedal kapitána mužstva Mareka Fabuľu. „Áno, vnímal som reakcie divákov, ale bola tu konkrétna dohoda s trénerom Rusnákom, že kedy vybehnem na trávnik,“ vysvetľuje muž, ktorý okrem 350 štartov v československej a slovenskej lige (dosiahol v nich 86 gólov) má na svojom konte aj 28 zápasov vo francúzskej Division 1 v mužstve FC Toulouse. „Na chlp mi ale vyšiel môj tip. Cítil som, že po polčase budeme nad Petržalkou viesť 2:0 a ešte pred mojím príchodom padne aj tretí gól do súperovej siete. A tak sa aj stalo“. Gól síce Vilo pri svojej rozlúčke nestrelil, ale Šafrankovi tri minúty pred koncom riadneho hracieho času parádne prihral loptu na štvrtý úspech MŠK SCP. „Neraz som Jankovi Šafrankovi vravel, dobre hráš, ale nevieš sa strelecky presadiť, hoci dosť často ťa do šancí posielam. Pred zápasom som ho ešte hecoval, že aspoň dnes by po mojej prihrávke mohol skórovať. A napokon to aj vyšlo“.
V piatok sa Hyravý po benefičnom Moravčíkovom zápase dlho pod Zoborom nezdržal. Aj keď v Nitre sa zišla skvelá partia a veru bolo o čom rozprávať sa v kruhu „starých, známych“. „Bol som tam aj s manželkou a švagrom. Podľa pôvodného plánu sme mali aj v Nitre spať, ale napokon som sa rozhodol pre návrat domov. Za tie roky už dobre viem, čo si pred zápasom môžem dovoliť“.
Nuž a ako vyzeral sobotňajší Hyravého deň? „Stal som ako obvykle o piatej. Neviem, čo sa to so mnou deje, ale v poslednom čase už ráno nemôžem spávať. Potom som bol s dorastom, kde robí asistenta trénera, na zápase v Dolnom Kubíne a po návrate domov, som sa v dohodnutú hodinu hlásil trénerovi Rusnákovi na štadióne“.
Hyravý počas svojej dlhoročnej hráčskej kariéry hrával za Ružomberok, Biely Potok, Žilinu, Baník Ostrava, Duklu Banská Bystrica a FC Toulouse. „Najkrajšie roky som prežil počas mojej prvej zastávky v ostravskom Baníku,“ jednoznačne tvrdí Vilo. „Baník mal vtedy veľmi „vážne“ mužstvo, v Ostrave sa zišla skvelá futbalová partia. Potom ďalším veľmi pekným obdobím boli posledné roky v Ružomberku. Pri mojom návrate domov by ma ani nenapadlo, že raz bude ružomberský futbal prvoligový“.
Kým Vilo úplne zavesí kopačky na povestný klinec, ešte uplnie pár dní. Je totiž kapitánom B mužstva, ktoré pod hlavičkou ľubochnianske ho Havrana, bojuje o postup do III. ligy. „Sľúbil som funkcionárom, že dokončím sezónu za „béčko“ a urobím všetko preto, aby sa postúpilo vyššie. Potom ale definitívne skončím. Nechám to už všetko na mladých hráčoch,“ dodal posledný mohykán z niekdajšej federálnej ligy na slovenských trávnikoch.
