Danka, Janka, Matej. V tomto poradí v martinskej pôrodnici prišli 25. mája 1988 na svet trojčatá manželov Strculovcov z Liptovského Mikuláša. Pre mamu Tatjanu a otca Petra znamenal prírastok do rodiny okamžitú zmenu dovtedajšieho spôsobu života. Zrazu bolo nevyhnutné veľa vecí robiť trojmo a s minimálnym časovým odstupom. Vysvetlite batoľaťu, že pri kŕmení či prebaľovaní musí počkať, kým príde na rad! Popritom rodičia dbali aj na to, aby sa vtedy trojročný syn Peter necítil prehliadaný.
Kam siaha pamäť súčasníkov, s veľkou pravdepodobnosťou Danka, Janka a Matej sú prvé liptovskomikulášske trojčatá. Ak si ale myslíte, že sa rodina stala stredobodom pozornosti vtedajších úradníkov, musím vašu mienku poopraviť. Keď na podnet svojho zamestnávateľa zaklopala pani Tatjana na dvere sociálneho oddelenia vtedajšieho emenvé, namiesto blahoželania počula otázku: Čo by ste od nás chceli? Nič, iba pekne prosíme väčší byt, v súčasnom sa veľmi tiesnime, naznačila pani Tatjana problém s umiestnením postieľok a ďalších potrebných vecí pre trojčatá tak, aby aký-taký priestor mal aj ich starší brat. Do štvorizbového bytu na sídlisku Podbreziny sa rodina sťahovala až o dva roky. „Nikomu nič nezazlievame a neponosujeme sa,“ zdôraznila pani Tatjana, no bolo zjavné, že v kútiku srdca trčí íverik ľútosti.
Aj dnes, keď trojčatá slávia šestnáste narodeniny, v hlavách ich rodičov sa sem-tam blysne spomienka na chvíľu, keď v štvrtom mesiaci druhého tehotenstva pani Tatjany vyriekli lekári v liptovskomikulášskej nemocnici definitívny verdikt o existencii troch plodov. „ Až po príchode z nemocnice domov mi došlo, že som sa dozvedela úžasnú správu. V tom okamihu vo mne ako gejzír vytrysklo odhodlanie a presvedčenie, že naraz privediem na svet tri živé a zdravé deti, dve dievčatká a chlapčeka,“ pripomenula si pani Tatjana výnimočné okamihy. Manžel na jej slová „porodím trojčatá“ reagoval úsmevom: „Veď som ti vždy hovoril, že som viac než iní chlapi! Radšej štvoro detí ako jedináčika,” naznačil budúci viacnásobný otec mieru svojej zodpovednosti za veľkú rodinu.
Strculovci pred svadbou plánovali rodinu s dvoma deťmi, dnes sú šťastní z ich dvojnásobného počtu.
Ak ich pred šestnástimi rokmi ani vo sne nenapadlo skorigovať nádielku osudu, teraz, keď po troch desiatkach rokov práce v Maytexe ostal pán Peter bez práce a voz životných nákladov rodiny so štyrmi stredoškolákmi je naložený vrchovato, do mysle sa vkráda aj zrnko pochybnosti, či by na správu o troch plodoch reagoval dnes rovnako ako v roku 1988... Pani Tatjana si je načistom, že ani za súčasných okolností by na redukciu plodov nepristúpila. Apeluje však na vyššiu moc, aby pri rozsievaní semiačok budúceho života bola prezieravejšia. „Často som nesmierne trpela, keď tri deti plakali naraz a nebolo v mojich silách naraz ich uspokojiť,“ vynorili sa jej v pamäti srdcervúce chvíle. Veľkým problémom boli napríklad aj vychádzky. Keď rodičia ukladali do kočíkov tretie mimino, prvé sa už hlásilo o suchú plienku a stresujúci kolotoč príprav sa začal krútiť odznova. Než trojčatá vládali cupkať po svojich, bol prechádzkovým areálom balkón.
Krásny vzťah mal od začiatku k trom súrodencom Petrík. Keď mal niekto spomedzi škôlkárov sviatok a priniesol cukríky, starší brat zjedol najviac jeden, ostatné doniesol súrodencom. „Každé naše dieťa je iné a teraz, v období dospievania, každé vyžaduje iný prístup,“ povedali rodičia. Už dvadsaťročný Peter našiel záľubu v nakrúcaní filmov. Pre Danku je prvoradá škola, je cieľavedomá a zvŕta sa aj v kuchyni. Janku baví príroda a bicykel, voľný čas trávi najmä s kamarátom Dávidom. Matej preukazuje športové sklony, v súčasnosti uprednostňuje hokejbal. Osobitou črtou trojčiat je ich silné vzájomné citové puto a súdržnosť. „Keď si niečo zaumienia proti našej vôli, dokážu vyvinúť tlak, ktorému je ťažko odolať,“ charakterizovali rodičia súdržnosť trojčiat. Každé má ctižiadosť dostať sa na vysokú školu.
Rodina Strculovcov si aj po rokoch s veľkou vďakou pripomína liptovskomikulášske firmy, ktoré v lete 1994, pred nástupom trojčiat do prvej triedy základnej školy, prispeli do ich „školských aktoviek“. Nie je vôbec dôležité, že akcia „trojčatá idú do školy” skrsla v moje hlave. Podstatné je, že štedrá bola každá firma, ktorú som oslovila, s výnimkou vtedajšieho Prioru, ktorého riaditeľ podmienil príspevok napísaním oficiálnej žiadosti. Nepýtala som peniaze, stačili by tri balíčky plastelíny. Obišla som naprázdno. Každej štedrej firme – nazbierali sa rôzne školské pomôcky a potreby vrátane oblečenia i vkladné knižky so základným vkladom – napísali trojčatá ďakovné listy. Stále živá je v ich srdciach aj návšteva liptovskomikulášskej mliekarne na pozvanie generálneho riaditeľa Jána Blcháča pred Vianocami v roku 1996. Jeho vrúcny záujem o život rodiny, bohato prestretý stôl a plné tašky výrobkov mliekarne pre každého člena rodiny dali Vianociam výnimočný punc.
Danka: „Byť obklopený ľuďmi, ktorí vás majú radi a robiť šťastných iných ľudí.” Janka: „Niečo v živote dokázať, mať cieľ.” Matej: „Byť zodpovedný.” To sú odpovede trojčiat na otázku, čo považujú v živote za zvlášť dôležité. Ich životná púť sa ešte len začína. Želáme im zdravie a silu meniť svoje predsavzatia na skutočnosť.
