Bobrovec - Nielen na Slovensku, na Morave a v Čechách, ale aj v Spojených štátoch amerických, Nemecku, Holandsku, Belgicku, Francúzsku či v Anglicku niektorí ľudia vedia o zbojníckej legende Jánošíkovi, poznajú muzikantov a tanečníkov v liptovských, detvianskych a goralských krojoch. Nedozvedeli sa o nich z literatúry, ale prostredníctvom drevených postavičiek z „dielne“ Bohumila Richtera z Bobrovca. Ich byty skrášľujú drevené figúrky týchto postáv, vypracované do najmenších detailov.
Slovo „dielne“ sme napísali do úvodzoviek úmyselne, pretože to nie je dielňa typická. Je to jedna z troch izieb v bytovke. Dcéry Bohumila a Emílie Richterovcov, Tatiana a Dagmar, sa osamostatnili, opustili rodičovský byt a ich izba ostala prázdna. Tú už pätnásť rokov pán Richter zapĺňa svojimi lipovými polienkami, kuchynskými nožmi a dlátkami, prostredníctvom ktorých sa drevo mení na takmer „živé“ figúrky.
Nechcel sa doma nudiť
Aby drevená postavička vznikla, na to treba určite kus odbornosti, zručnosti, výtvarného cítenia, ale aj chlapskej sily a nekonečnú trpezlivosť. „Všetky tieto vlastnosti sú naozaj potrebné. Čo sa však týka odbornosti, som samouk. Keď som sa pred pätnástimi rokmi musel vzdať zamestnania pre chorobu a odísť do invalidného dôchodku, istý čas som trávil v tatranskej liečebni. Namiesto toho, aby som hľadel do povaly a myslel na to, ako sa budem doma na dôchodku nudiť, rozmýšľal som, ako si vyplním voľný čas,“ vysvetľuje pán Richter dôvody, prečo sa začal venovať drevorezbe.
Dozvedeli sme sa, že rovnakú záľubu má aj jeden zo štyroch bratov pána Bohumila. „Najmladší z nás bratov, Oldo, ktorý bol riaditeľom Gymnázia v Banskej Bystrici, už v tom čase, keď som ja začínal, vyrezával drevené figúrky. Bola to pre mňa akási inšpirácia a po príchode z liečenia som si začal obstarávať polienka a nožíky,“ hovorí. Videli sme Bohumilovu aj Oldovu tvorbu a musíme potvrdiť, že pán Bohumil sa skutočne len inšpiroval oblasťou, ktorej sa rozhodol venovať. Oldove drevené figúrky sú štylizované, pričom jeho starší brat nevynechá žiadny detail. „Aj preto mi niekedy brat hovorí, že som detailista“, hovorí s úsmevom pán Richter a vracia sa k začiatkom svojej záľuby.
Lipa je na vyrezávanie najlepšia
„Vrátil som sa z liečenia a v liste som sa spýtal známych v Čechách, či nemajú lipové drevo. Neprešlo veľa času a dostal som od nich tridsať polienok. Najskôr som nevedel čo s tým.“
Podľa pána Richter je lipa na vyrezávanie najlepšia. Aj lipové drevo má však rôznu kvalitu. To z vyšších polôh je tvrdšie, ako to, ktoré je zo stromov rastúcich nižšie. „Mne najlepšie vyhovuje stredne tvrdé drevo. Hoci je rezbárstvo umelecká robota, treba na ňu aj chlapskú silu. Preto obdivujem rezbárky ženy, že sa s drevom dokážu popasovať.“
Zaujímalo nás, ako vníma manželovu záľubu jeho manželka Emília. Pani Richterová nás ubezpečila, že jej to nevadí, aj keď sa pri vyrezávaní trochu napráši. „Najskôr som v manželovej dielni upratovala sama, ale potom som ho to naučila a poriadok si tam teraz udržiava on,“ hovorí pani Richterová. „Stačilo, keď mi povedala, že taký chlap ako ja, a nevie si po sebe poupratovať,“ dodáva pán Richter s úsmevom.
Richterovci sa do Bobrovca prisťahovali z Liskovej pred štyridsiatimi rokmi, keď pani Richterová dostala v tamojšej škole miesto učiteľky. Učila tam celý život a žiaci ju mali veľmi radi. Aj po rokoch, keď už neučí, ju bývalí žiaci z času na čas navštívia. Bohumil Richter však na Liskovú nedá dopustiť: „Často spomínam na mladé časy v rodnej dedine, predstavujem si Váh, horičku i futbalové ihrisko, na ktorom som hrával futbal.“
„Minul“ už šesť kuchynských nožov
Vráťme sa však k vyrezávaniu a hotovým figúrkam. Tie Bohumil Richter už niekoľkokrát vystavoval, päťkrát ho diváci mali možnosť vidieť aj v televíznych reláciách o zaujímavých koníčkoch. „Čo musí rezbár mať a vedieť, aby sa o ňom hovorilo, písalo, a aby výsledky jeho práce boli také pekné,“ pýtame sa. „Okrem spomínanej sily treba rozum a veľkú trpezlivosť, pevnú ruku a určite aj kúsok božieho daru,“ odpovedá pán Bohumil, ktorý na začiatku chytí do ruky klátik, zahľadí sa naň a uvidí v ňom to, čo si zaumienil vyrezať. „Drevo rezbárovi ukáže, čo z neho má byť,“ vysvetľuje pán Richter a ukazuje nám nástroje, akými premieňa klátiky na postavičky. Sú nimi obyčajné kuchynské nožíky. „Minul“ ich už asi šesť. Nie je to tak veľa, ale treba povedať, že z čepele noža, keď sa ho rezbár rozhodne vyhodiť, ostane len malý kúsok.
Salaš so všetkým, čo k nemu patrí
Na návšteve u Richterovcov sme zašli aj do bývalej dievčenskej izby, terajšej rezbárskej dielne. Obdivovali sme pastierov a zaujalo nás, prečo všetci držia ruku pod opaskom. „Tam majú vrecúško s peniazmi a dávajú si naň pozor,“ prezrádza nám pán Richter. Obzeráme aj ďalšie detaily: zapletené dievčenské vrkoče, zhyby na odevoch, struny na cimbale, ihličie na stromoch... Nevieme sa vynadívať na betlehemy, ľudovú muziku, tancujúci pár. Vrcholom rezbárskej tvorby, podľa vlastných slov Bohumila Richtera, je však symbol Tatier – Kriváň a pod ním salaš so všetkým, čo k nemu patrí. Nechýba tam sto stromov, tridsať oviec, dva pastierske psy, samozrejme, bača, päť valachov a dve postavičky ľudí s vozíkom, ktorí si boli v lese po drevo. Tento rezbársky skvost vznikol pred štyrmi rokmi pri príležitosti Svetového stretnutia Slovákov v Liptove. Bohumil Richter strávil pri práci na salaši asi pol roka, ale výsledok stojí za to.
