Ružomberok - Kvôli zraneniu svojich spoluhráčov sleduje len z tribúny. „Deň pred prvým „majstrákom“ jari na Interi som si natrhol zadný stehený sval. Tým to všetko začalo,“ vysvetľuje bývalý kapitán slovenskej reprezentačnej „devätnástky“, bronzovej na európskom šampionáte v Nórsku a našej „dvadsiatky“, ktorá v závere uplynulého roka štartovala na majstrovstvách sveta v Spojených arabských emirátoch. „Naposledy som v lige nastúpil v jeseni v stretnutí so Žilinou. Potom prišli majstrovstvá sveta do 20 rokov. Bez jediného výpadku som absolvoval celú zimu.“
Párkrát sa Kurty vrátil do tréningového procesu, ale vždy poranené svalové vlákna boli proti. „Lekári potom zistili, že okrem svalového zranenia, je tu ešte aj panva posunutá. S tým súvisí i moja neustála svalová bolesť.“
„Majo“ druhý raz vo svojej kariére takto dlho stojí. „Nebývam zranený, ale keď k tomu dôjde, tak to stojí za to,“ vraví. „Prvý raz väčšie zdravotné problémy som mal ešte ako dorastenec v Bardejove. Slabiny ma vtedy na tri mesiace vyradili z futbalu. Potom štyri roky sa nič podstatnejšie nevyskytlo. Dúfam, že aj teraz, keď sa dám dokopy, aspoň štyri sezóny budem mať pokoj.“ Ľahučký beh, plávanie a bicykel, to je súčasná skladba Kurtyho individuálneho tréningového plánu. Mladý futbalista verí, že do začiatku letnej „makačky“ bude konečne absolútne fit a pôjde naplno. „Strašne rád by som už hral. Som maximálne „nažhavení“. Sedieť v hľadisku a sledovať zápas je väčší nervák ako byť na ihrisku. Navyše, trvá to príliš dlho,“ dodal tento dvadsaťjedenročný futbalista.
