Ružomberok - Po desiatich kolách mu v tabuľke patrila so siedmimi bodmi posledná priečka.“ Takto sa vracia k svojim začiatkom pod Čebraťom Erik Bogdanovský, ktorý v tom čase nastúpil po Vladimírovi Rusnákovi. Bogdanovský z neutešenej situácie vybŕdol a napokon s výrazne omladeným „mančaftom“ obsadil v predchádzajúcom súťažnom ročníku ôsmu priečku. Približne po roku sa ale aj on musel z trénerského postu porúčať. Bolo to po šiestom jesennom kole... Mužstva sa ujal vtedajší generálny manažér MFK Jozef Vukušič a Bogdanovský zase zasadol na jeho funkcionársku stoličku. Teraz sa už ale 35-ročný Košičan, nadobro lúči s Ružomberkom.
Ako sa pri rozlúčke pozeráte na svoju ružomberskú trénerskú misiu? - pýtame sa muža, ktorý roky bol spätý predovšetkým s futbalom v 1. FC Košice.
- V čase môjho angažovania, nebola situácia v mužstve nijako ružová. Hneď si to žiadalo poriadne vysúkať rukávy. Jednoznačne tvrdím, že išlo o mimoriadne kritický ročník. Bol tu veľmi mladý kolektív. Štyria hráči, ktorých som začal používať - Zošák, Bačík, Tomko a Božok, stále ešte patrili do dorasteneckej kategórie. Úplne neznámymi futbalovými persónami v tom čase boli tiež Števko a Had. Dostali ale šancu a tak vhupli do „veľkého“ futbalu. Dovolím si povedať, že po športovej stránke som ružomberský klub naštartoval na novú kvalitatívnu úroveň. A to za výdatnej pomoci vtedajších čelných funkcionárov klubu - prezidenta Milana Bezáka a športového riaditeľa Igora Bobulu. Jedným z ich veľkých vkladov pre budúcnosť ružomberského futbalu boli dlhodobé zmluvy s mladými hráčmi. Tým vytvorili veľmi prajné podhubie pre najbližšiu budúcnosť. Komplexne som zmenil herný systém mužstva. Ten predchádzajúci bol značne zastaralý. Podarilo sa mi tieto novinky preniesť i do žiackych a dorasteneckých kategórií. Ja som tvoril súčasný ružomberský kolektív. Vtlačil som mu diametrálne odlišnú, modernú hernú pečať. Nezakrývam, mal som s mužstvom smelé plány, ale zrazu prišiel v nich predčasný škrt.
Po domácej remíze 30. augusta 2003 s Dubnicou (3:3), prišlo vaše odvolanie.
Ako sa na tento fakt, pozeráte s odstupom času?
- Bola to pre mňa najbolestivejšia chvíľa počas ružomberského pôsobenia. Netajím, odchod z trénerskej stoličky so mnou zatriasol. Ešte i dnes cítim pocit krivdy. Je pravda, že sme po prehre v Ličartovciach vypadli zo Slovenského pohára, ale aj po domácej remíze s Dubnicou sme stále v lige mali v „tabuľke pravdy“ jeden plusový bod. Navyše v tom čase viacerí ľudia z futbalovej „branže“ hovorili o mojom tíme ako o veľmi perspektívnom a vývojaschopnom.
Je neobvyklé, aby odvolaný tréner prešiel na významnú funkciu v manažmente klubu. Neskôr sa ale ukázalo, že vaše právovomoci na poste generálneho manažéra boli neštandartné. Ako to vlastne bolo?
- V prvom momente som bol rozhodnutý, že tamojší klub opustím. Po rozhovoroch s predsedom predstavenstva Jozefom Belišom a generálnym sekretárom Julánom Helkom, som zmenil stanovisko a prijal novú ponuku. Predovšetkým kvôli mojej spätosti s mužstvom, s hráčmi, s ktorými som sa podujal na náročnú cestu. Pri rokovaniach mi bolo garantované, že budem vykonávať generálneho manažéra v plnom rozsahu, so všetkými prislúchajúcimi kompetenciami. Realita ale bola iná. Najväčšie právomoci mal tréner Vukušič. A tie nemohli byť nijakým spôsobom oponované. Keby som bol na začiatku vedel, že pôjde o takúto neštandartnú oklieštenosť, pravdepodobne by som túto funkciu nezobral.
Čo vám, okrem futbalových chvíľ zostane z ružomberskej etapy najviac v pamäti?
- Určite v dobrom budem spomínať na mnohých ľudí, s ktorými som sa v tomto meste stretol. Na tých serióznych a priateľských. V prvom rade na tých, čo sa tu „točili“ okolo futbalu a mali záujem o jeho napredovanie. V pamäti mi jednačne utkveje aj krásna okolitá príroda. A všetko pozitívne, čo som v Ružomberku prežil.
