Pamiatka na sídlo veľkej a mocnej ríše Alexandra Veľkého

Výprava slovenských speleológov navštívila minulý mesiac opäť Balkánsky polostrov. Stalo sa už nepísaným zvykom, že „kostru“ výpravy tvorili jaskyniari z Liptova. Tentokrát to boli piati speleológovia z L. Mikuláša – J. Šmoll, D. Medla, P. Vaněk, M. Fronko a J. Laco. Päticu doplnil ešte Ružomberčan J. Szunyog, Košičan Š. Labuda a Trnavčan E. Kapucian.

Panenská príroda v srdci Macedónska
„Balkánsky polostrov som navštívil už dvadsaťjedenkrát,“ hovorí jeden z členov výpravy Ján Šmoll. „Naším cieľom bolo tento raz prejsť na bicykloch hraničné územie s Albánskom a opäť preskúmať vápencové pohorie Jakupica. V prvom rade sme si museli vybaviť víza v Budapešti, pričom jedno vízum stálo 18 dolárov. Potom sme sa presunuli celým Macedónskom až do juhozápadného cípu krajiny, ktorý susedí s hranicami Albánska, Grécka a Macedónska. V prvom rade sme si potrebovali zaparkovať auto na bezpečné miesto. Nechali sme ho pod terasou hotela ministerstva polície, ktorý je pri Prespánskom jazere. Riaditeľ hotela nás ubezpečil, že auto je na bezpečnom mieste a nemusíme sa obávať. Ešte by som sa vrátil k Prespánskemu jazeru. Jazero nemá odtok a vody pretekajú podzemím popod pohorie Galičica do Ohridského jazera, ktoré je obklopené dookola niekoľkými pohoriami vysokými 2400 až 2500 m.n.m. Pohľad na túto scenériu je z výšky naozaj fascinujúci. Veď dĺžka jazera je až 30 kilometrov a šírka 15 kilometrov. V diaľke scenériu dopĺňajú zasnežené vrcholky niektorých albánskych či macedónskych pohorí.“
Ďalšia cesta slovenských jaskyniarov smerovala do dediny Trpezajca, ktorá je známa niekoľko desiatok vysokými kolmými stenami spadajúcimi do jazera. Po dedine Trpezajca je ďalšou zastávkou mesto Struga, ktorého okolie ponúka nevídanú krásu „panenskej“ prírody. Niet sa čomu čudovať, veď Ohridské jazero a okolie bolo v dávnych dobách sídlom veľkej a mocnej ríše Alexandra Veľkého.

Dolina duchov s prázdnymi domami
„Naša cesta pokračovala smerom pod pohorie Koráb. Tam sme stretli miestnych obyvateľov, ktorí oddychovali na malom parkovisku. Na našu otázku, či ideme správnym smerom odpovedali, že dedinky, ktoré ležia na našej trase sú opustené. Asi pred troma rokmi albánski banditi vyhnali miestnych obyvateľov z ich domov a údajne celú oblasť zamínovali. Odvahu nám nedodala ani ich gestikulácia počas nášho rozhovoru, keď svojimi rukami neustále znázorňovali škrtenie. Aj napriek tomu všetkému sme sa rozhodli, že budeme pokračovať v ceste. Asi po piatich kilometroch sme prišli k domu s niekoľkými obyvateľmi. Jeden drevorubač tam býva už dlhšie, ale nevedel nám povedať, čo sa nachádza ďalej. Stúpali sme ďalej horskou cestou a asi po desiatich kilometroch sme prišli do opustenej dediny s asi tridsiatimi domami. Bol to zvláštny pocit, cítili sme tú samotu s domami v pozadí so zasneženými vrchmi a hlavným vrcholom – Golem Koráb (2753 m.n.m.). Dedina bola naozaj opustená. Jediným zvukom bolo škrípanie pootvorených dverí, okna či odtrhnutého plechu. Cítili sme sa neisto. Rýchlo sme si urobili niekoľko fotografií a nazreli do jedného domu. Bol tam nábytok a aj iné zariadenie. Obyvatelia zrejme pri úteku brali so sebou iba to najnutnejšie. My sme si zobrali z domu aspoň suvenír – štrikované albánske ponožky. Opustenej dedine, ktorú sme nazvali Dolina duchov sme sa otočili chrbtom a ponáhľali sa cestou naspäť. Po úbočiach sme videli ďalšie malé opustené osady a mali sme z toho zvláštny pocit...“

Domáca pálenka a „romantický“ motorest
Slovenská výprava bola počas svojho pobytu nútená stráviť aj niekoľko hodín v miestnych krčmičkách (podľa ich slov im to však ani tak veľmi neprekážalo). „V pohorí Bistra nás prekvapil sneh, dážď a silný vietor. Preto sme skoro celý deň strávili v miestnej krčme. Potrebovali sme si oddýchnuť a tak sme takéto spestrenie uvítali. V ten istý večer sme ešte zdolali asi päťdesiat kilometrov a dostali sme sa k „romantickému“ motorestu – strecha z konárov a igelitu, voda priamo z malej vyvieračky, toalety v lese a príjemný manželský pár. Avšak atmosféra tam bola veľmi príjemná. Celý večer do nás liali silnú domácu pálenku, pričom jeden pohárik stál asi šesť korún. Hrali nám na rôzne hudobné nástroje a v noci nás pozakrývali dekami, kobercami i plachtami.

Ráno sme sa rozlúčili s hostiteľmi a pokračovali sme na bicykloch ďalej. Dostali sme sa až po pohorie Baba, ktoré leží 2600 m.n.m. Stalo sa už dobrým zvykom na našej ceste, že sme prespávali u miestnych obyvateľov v stodolách alebo maštaliach. U „domorodcov“ sme si kúpili nejakú večeru a tí nás vždy ochotne vpustili do dvora. Ešte na začiatku dediny sme videli miestnu reštauráciu, ktorá sa nám zdala na tamojšie pomery veľmi veľká. Dostali sme odpoveď, že je to hlavne kvôli svadbám, ktorých sa zúčastňuje päťsto až šesťsto ľudí. Počas posledného dňa na bicykloch sme stretli kúzelníka, ktorý nám ukázal svoje umenie. Bolo to spestrenie a pekná bodka za našim putovaním touto časťou Macedónska. Počas tejto časti výpravy sme prešli takmer 500 kilometrov a niekoľko horkých sediel. Auto sme našli pod terasou hotela v poriadku a vyrazili sme k ďalšiemu cieľu cesty – pohoriu Jakupica (2538 m.n.m.).“

„Ostnatá“ a strážené Solúnska Glava
„Keď som pred dvanástimi rokmi prechádzal touto krajinou, viedla naša cesta do neznámeho Kosova. Vystúpili sme na planinu Jakupica a tam sme našli veľké čierne diery s čiernymi vtákmi. Boli to obyvatelia týchto priepastí a v pamäti mi zostala veľká neznáma pri skúmaní nových jaskýň. Potom sme začali objavovať jaskyni v Kosove (jaskyňa Veľká Klisura) a tak Jakupica na nás čakala...
Teraz sme prešli mestom Veles (predtým Titov Veles) a cez dediny Bogomila a Nežilovo sme vystúpili do výšky 2538 metrov na najvyšší vrch – Solúnska Glava. Pri výstupe k vrchole sme boli ale čoraz viac prekvapenejší. Celý vrchol bol obkolesený ostnatým drôtom. Boli tam tri budovy s vysielačom a všetko strážili ozbrojení vojaci. V zime ich dopravujú helikoptérou a v lete tam vedie úzka strmá cesta, ktorú zdolajú iba silné vojenské autá. Vojaci nám dali napiť čaj, boli však obozretní, opatrní, ale príjemní,“ dodáva J. Šmoll.

Jakupicu tvoria štyri pohoria, ktoré na seba vzájomne nadväzujú. Je to mimoriadne rozsiahle pohorie, ktoré má vápencové zloženie a na severnej strane vo výške 2 500 m.n.m. leží hlavné mesto Skopje. „Plánovali sme si, že tam prespíme. Avšak museli sme zostúpiť do nížiny a prespať pri opustenom salaši. Na druhý deň sme uskutočnili prieskum a našli sme to, čo sme hľadali. Opäť som sa spomienkami vrátil do minulosti. Veľké „závrty“ s priemerom až jeden kilometer ústili do hlbokých priepastí, v ktorých sídlili známi obyvatelia – čierne vtáky. Tie asi päťdesiat metrov nad dierou stiahli krídla a ako stíhačky mizli v priepasti. Do priepasti sme vhodili skalu a tá padala niekoľko stoviek metrov. Nevieme však presne koľko, ale náš ďalší prieskum, ktorý plánujeme v jeseni nám to určite prezradí. Opustili sme Jakupicu a aj pre nás malebné Macedónsko. Naša výprava bola úspešná a zostáva nám veriť, že do Macedónska sa v najbližšej dobe vrátime,“ dodáva na záver J. Šmoll.

Krčma Starý Kraj sa stala Slovákov na ich ceste útočiskom počas nepriaznivého a „uzimeného“ počasia. Na fotografii zľava: Laco, Fronko, Labuda, Šmoll, Kapucian a Medla.	Provizórne hygienické podmienky sú vždy súčasťou takejto cesty. Kúpeľ v jazerách a riekach. Pri holení používal aj E. Kapucian pohár namiesto zrkadla .

Autor: Mário Kaprálík