Ružomberok -
Pamätáte sa úvodné ročníky tejto ankety, ktoré nerozlučne boli späté aj s vašim menom? - spýtali sme sa 52-ročného Nehodu, v súčasnosti hráčskeho manažéra, ktorý bol päťkrát v Jedenástke roka (1976, 1978 - 1981).
- Samozrejme, v živej pamäti mám aj tú prvú slávnosť. Bolo to pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi. Po zisku zlata na európskom šampionáte asi v každom kúte Československa vládla nebývalá futbalová eufória. Za každým sme v Ružomberku a potom v rekreačnom zariadení niekde hore (na Škutovkách, poz. aut.) strávili nádherný deň a noc. Veľmi rada na to spomína i moja manželka. Pamätám si, že do Ružomberka sa pravidelne cestovalo nočným rýchlikom. A hneď na tamojšej stanici prišlo na rad veľmi milé privítanie. Na ružomberských „jedenástkach“ vžda vládla neopísateľná, taká rodinná atmosféra.
Po koľkých rokoch a vďaka komu ste opäť zavítali do Ružomberka?
- Zavolal mi Ľuboš Moravčík, či by som neprišiel. Netajím, s radosťou som takéto pozvanie prijal. Naposledy som bol v tomto meste v osemdesiatom prvom. Čiže už je to pekných pár rôčkov.
Dovoľte ešte jednu „nejedenástkovú“ otázku. V čom vidíte príčiny, že český futbal tak výrazne slovenskému ušiel?
- Asi najrozhodujúcejšie je, že českí špičkoví hráči sa dostali do popredných klubov v Európe. Tam hrajú a ich kvalita ide hore. To potom prináša efekt i v národnom mužstve. Tiež si ale myslím, že viac sa venujeme mládeži ako Slováci. Každý rok, alebo dva dokážeme vyprodukovať takých futbalistov, ktorí majú šancu stať sa „vonku“ ale i doma „veľkými“. Čiže dva podstatné rozdiely sú medzi našim a slovenským futbalom.
