Ružomberok - Hráčka, ktorá dlhé roky nepoznala iný klub, len svoj materský - ružomberský, zhruba pred rokom urobila prvý prestup v živote, keď putovala za trénerskou Natáliou Hejkovou do maďarského Euroleasingu-Orsi Šopron. Keďže momentálne je Iveta (len mimochodom, dvojnásobná euroligová šampiónka, účastníčka OH ´92 v Barcelone, štvrtá na MS ´90 v Malajzii a držiteľka striebornej medaily z ME ´97 v Maďarsku) doma, v Ružomberku, požiadali sme ju o rozhovor. Výkonnostne veľká, ale povahovo stále skromná basketbalistka ochotne súhlasila.
Ivetka, ako ste si po toľkých ružomberských rokoch zvykli na úplne nové prostredie?
- Priznám sa, nie som ten typ človeka, ktorý dokáže všetko zahodiť za hlavu a nevracať sa k tomu nádhernému, čo som v Ružomberku zažila. Celá moja športová kariéra bola spätá s tamojším klubom. Tiež som predpokladala, že keď raz s aktívnou činnosťou skončím, práve tu začnem ďalšej generácii odovzdávať nadobudnuté skúsenosti. Pri takých ľuďoch, ako sú Jozef Smolek a Natália Hejková som sa veľmi veľa naučila. Odchod do Šopronu, po zmenách, ktoré v minulom roku v Ružomberku nastali, bol pre mňa niečim mimoriadnym. Nič iné mi však nezostávalo, len sa sa s novou situáciou vysporiadať. Potešilo ma, že v Šoprone to funguje tak ako v „starom“ Ružomberku. Aj týmto sa potvrdila správnosť mnohoročnej ružomberskej cesty.
Ako prebiehala vaša „aklimatizácia“ na nové prostredie?
- Hlavne bolo treba si zvyknúť na nových ľudí okolo seba. Zvlášť na maďarské spoluhráčky, na ich prístup a herný prejav. Tie totiž boli predtým trochu inak vedené, ako my v Ružomberku. Veľmi dôležitá tu bola osobnosť trénerky Natálie Hejkovej. Tá aj v Šoproni dokázala úžasné veci. Dokázala skĺbiť „domácu“ partiu s novými hráčkami. Po zvládnutí nevyhnutnej adaptácie, som zase začala mať veľkú radosť z toho, čo robím.
Možno povedať, že angažovanie trénerky Hejkovej sa najväčšou mierou podpísalo pod váš prestup do tohto maďarského klubu?
- Fakt, že Natália prevzala Šopron, veľmi zavážil pri mojom rozhodovaní. Ponúk totiž bolo viac.
Ako komunikujete so spoluhráčkami? Skúšate to aj maďarsky?
- Nemalým šťastím pre mňa bolo, že som prišla tak trochu medzi svojich. Okrem trénerky Hejkovej, v Šoproni som sa zišla aj s dvoma bývalými spoluhráčkami Kovačevičovou - Bogojevičovou a Veselovou i s kondičným trénerom Eugenom Laczom. Žiadny problém nebol dohovoriť sa ani s Ruskou Zakalužnou. V iných prípadoch som však musela použiť i mojú „lámanú“ angličtinu.
Ako v Šoproni trávite voľný čas?
- Môj denný program je viac-menej o tom istom ako bol v Ružomberku. Všetko je tak nabité, že človek sa teší, keď má čas si oddýchnuť, zobrať knihu a obrazne vyložiť si nohy na stôl. Mám za sebou mimoriadne náročnú sezónu, počas ktorej mimobasketbalového času bolo minimum.
Kde bývate?
- Klub mi dal k dispozícii dvojizbový byt. Asi za sedem minút som autom v hale. Šopron je dosť malé mestečko, preto vzdialenosti nie sú tu veľké.
Môžete nám prezradiť, ako často ste sa počas uplynulej sezóny dostali domov, či k rodičom do Ludrovej?
- Ani neviem. Bolo to len párkrát. Zväčša keď došlo k odloženiu nejakého zápasu. Vždy to bola cesta len na otočku.
Kto vás domov zviezol?
- Sama. A na vozidle, ktoré mám od klubu k dipozícii. Nie je to až taká „štreka“, zo Šopronu do Bratislavy ide o deväťdesiat kilometrov.
Takže ste už skúsená vodička?
- Nemám toho toľko najazdeného, aby mi mohol takýto prívlastok patriť. Od skúsenosti som ešte dosť vzdialená. Avšak považujem sa za zodpovednú vodičku.
Zmeňme teraz trochu tému. Ako sa pozeráte na svoju prvú sezónu pod maďarskými košmi?
- Už som to čiastočne aj naškrtla. Bola veľmi ťažká. Vysokú úroveň totiž má, na rozdiel od našej slovenskej, i maďarská liga. Nehovoriac už o tom, že išlo o pridlhú sezónu. Na začiatku som bola v tom, že v domácej súťaži nebudem až tak vyťažená. Realita ale bola iná, s veľmi dlhými úsekmi na palubovke. Ešteže sa mi vyhli vážnejšie zdravotné problémy. V tomto smere bolo všetko fajn, až na zlomený ukazovák. Dôležité bolo, že ma nevyradil z hry a tri mesiace som nastupovala aj so zlomeným prstom. V maďarskej lige sme skončili na 3. mieste, čo považujem za pekný úspech. Predovšetkým so zreteľom na zdravotné problémy, ktoré družstvo kvárili v závere sezóny. Kvôli nim nám vypadlo niekoľko hráčok. Veľmi slušne pre Šopron vyznelo i euroligové učinkovanie. Zo skupiny sa postúpilo do štvťfinálového play-off. Po prvých dvoch stretnutiach s francúzskym Valenciennes to bolo 1:1, takže rozhodoval tretí duel na súperovej palubovke. Ten bol mimoriadne vyrovnaný a dramatický až do záverečného klaksónu. Prehrali sme ho len o tri body. Aj napriek nepostúpeniu na Final Four, veľmi pozitívne o nás písali všetky maďarské médiá a fantastické bolo po návrate i prijatie našimi fanúšikmi. Pripomenulo mi to krásne ružomberské časy.
Na kedy je naplánovaný v šopronskom klube začiatok prípravy na ďalšiu sezónu? Stretnete si s tými istými spoluhráčkami?
- Začíname, ako je to zväčša obvyklé, 3. augusta. Už dnes je však isté, že v kádri dôjde asi k trom zmenám.
Neľutujete váš krok, keď ste sa upísali Šopronu? Ste v tamojšom klube spokojná?
- V žiadnom prípade svoje rozhodnutie neľutujem. Zodpovedne však môžem povedať, že najradšej by som aj naďalej hrala v Ružomberku. Vždy som bola na svoj materský klub hrdá. Bolo mi poctou obliekať dres takéhoto klubu. Nič sa na to nemení ani s odstupom času. V Šoproni som našla vzácne korektné prostredie, a tak nie je dôvod ani na najmenšiu nespokojnosť. Ani tá vzdialenosť z Ružomberka nie je obrovská. Iné by bolo zatúlať sa niekde na druhý koniec sveta a stratiť kontakt s rodinou a so svojimi najbližšími.
Trošku taká neslušná otázka, dokedy ešte plánujete hrať?
- Ťažko teraz povedať. Keď človek dokáže hrať na takejto úrovni a nechýba mu elán, chuť a zdravie, tak nie je dôvod odísť. Takže, aso dovtedy, dokiaľ budem vládať a budem pre kolektív prospešná. Samozrejme, už uvažujem aj o tom, čo bude ďalej. Láka ma trénerská práca.
Vieme, že pred niekoľkými dňami ste si odskočili na majstrovstvá Európy junioriek, ktoré sa konali v Bratislave. Žiaľ, pre našu reprezentáciu sa skončili menším fiaskom, jedenástou priečkou. S akými dojmami ste sa z Bratislavy vracala?
- Zaujala ma organizácia šampionátu, ktorá bola na vysokej úrovni. Horšie to už bolo z pohľadu družstva Slovenska. Zvlášť ma mrzelo, že zakrneli viaceré talentované hráčky, proti ktorým som ešte ja hrávala. Aj také typy, u ktorých bol reálny predpoklad veľkej perspektívy. Dobrý pocit som mala akurát z našej rozohrávačky Oravcovej. Až v Bratislave som sa dozvedela, že ide o ružomberskú basketbalistku. Konečne na mojom poste sa objavil taký typ hráčky, na ktorý som veľmi citlivá. Túto dievčinu považujem za veľký talent a želám jej, aby aj ďalej basketbalovo rástla.
