Ružomberok - Banskobystrická rodáčka, ktorá pred rokom spod Urpína prišla do Ružomberka, v uplynulej sezóne hrávala na svojom novom pôsobisku za kadetky a juniorky. Pred zhruba mesiacom 175 cm vysoká Oravcová reprezentovala Slovensko na 21. majstrovstvách Európy junioriek v Bratislave.
V poslednom čase dosť hlasno počuť o vašom veľkom talente. Basketbalových odborníkov ste upútali aj na nedávnom európskom juniorskom šampionáte. Andrea, ako vnímate takéto „lichôtky“?
- Neviem, či som nejaký výnimočný talent. V prvom rade sa vždy snažím naplno „makať“ a čo najlepšie hrať.
Povedzte nám slovko, dve, o vašich basketbalových začiatkoch. Nelákalo vás aj dáke iné športové odvetvie?
- Mne sa od malička zaliečal jedine basketbal. „Mamina“ však chcela mať zo mňa tanečnicu. Rok som to skúšala v jednom súbore, ale domov som sa často vracala i plačom. Napokon sa rodičia tanca vzdali. S basketbalom som začínala ako desaťročná a až do sezóny 2002/2003 hrávala za svoj materský klub UMB Banská Bystrica. Po skončení základnej školy došlo k môjmu prestupu do Ružomberka. Mám tu za sebou prvý ročník gymnázia, čiže v septembri idem do druhého.
Môžete prezradiť, kto vás zlákal do Liptova? Čo pri vašom rozhodovaní zavážilo?
- Boli to páni Žbirka a Onuška, ktorí predtým pôsobili aj v UMB. Predovšetkým mi išlo o lepšie podmienky pre ďalší výkonnostný rast. Samozrejme, bolo to po dohode s rodičmi, ktorí mi tiež tento krok doporučili.
Ako to vyzerá po roku? Neľutujete svoje rozhodnutie?
- Nie, som spokojná. Navyše UMB sa teraz nachádza dosť v zložitej ekonomickej situácii.
Čo si z doterajšej podkošovej dráhy najviac ceníte?
- Jednoznačne tohtoročný majstrovský titul v kategórii kadetiek. V Banskej Bystrici som tuším šesťkrát bola členkou nejakého družstva, ktoré sa kvalifikovalo medzi štyri najlepšie tímy na Slovensku, ale ani raz sme nedosiahli na zlato. Až teraz sa mi to podarilo s Ružomberkom.
V júli ste hrali na „Európe“ junioriek v našom hlavnom meste, kde slovenské družstvo sa svojim predposledným (jedenástym) miestom postaralo o nemilé prekvapenie. Ako ste vy vnímali toto významné podujatie?
- Najprv sa musím priznať, že som ani nerátala so svojou nomináciou. Predpokladala som, že príležitosť dostanú staršie hráčky, veď išlo o majstrovstvá do 18 rokov. Samozrejme, nečakaná nominácia ma veľmi potešila. Len mimochodom, bola som najmladšou členkou slovenského tímu. Zo začiatku to z mojej strany nebolo celkom ono. Na ihrisku som mala určitý rešpekt. Postupne som sa však rozohrala, dostala do tempa a začalo sa mi aj dariť.
Z celkového vystúpenia našej mladej reprezentácie ale bolo značné sklamanie. S akými ambíciami Slovensko v Bratislave nastupovalo?
- Tréner Juraj Adamčík nám pred šampionátom hovoril, že považuje za reálne skončiť do 4. priečky. Takéto umiestnenie by nám zároveň zabezpečilo postup na majstrovstvá sveta. Ja sa priznám, vôbec som nepoznala silu súperiek a nevedela, čo nás v Bratislave čaká. Avšak ani nečakala, že tak „vybuchneme“.
Prejdime k vášmu prechodu do družstva žien. Ako sa lanská kadetka cíti v „dospeláckej“ spoločnosti?
- Svojho času som v televízii obdivovala Danielu Číkošovú. A teraz som s ňou v jednom tíme. Je to také milé, pekné a nečakané. I celé moje preradenie do „áčka“. Nuž a hráčky ma veľmi dobre medzi seba prijali.
Určite ste sledovali v televízii aj euroligové stretnutia niekdajšieho „veľkého“ Ružomberka. Ktorá z jeho basketbalistiek vám najviac utkvela v pamäti?
- Bola to Gordana Bogojevičová. Krídelníčka s vynikajúcim výskokom a s výbornou streľbou.
Čo si sľubujete od „prestupu“ medzi ženy?
- Ešte nikdy som nehrala domácu najvyššiu súťaž. Budem rada, ak v niektorých zápasoch ma tréner na čas pošle na palubovku. Nejaké veľké oči zatiaľ nemôžem mať.
Nuž a s čím Andrea po súťažnom ročníku 2004/2005 bude spokojná?
- Novú sezónu v prvom rade spájam s juniorskym tímom, za ktorý by som mala, podobne ako vlani, pravidelne hrávať. Krásne by tu bolo obhájiť tohtoročný titul získaný medzi kadetkami. Vzhľadom na silu súperov, to ale bude mimoriadne ťažké, takže úspechom bude každá medaila. A nechcem sklamať ani v Extralige, keď mi tréneri dajú šancu.
