Tieto futbalové trávniky máme možnosť aj my vidieť prostredníctvom televízie a vieme porovnávať. Aj tam vidíme a taktiež počujeme reakcie fanúšikov na dianie na trávniku. Za nasadenie a chcenie hrať futbal, aj keď každá akcia nekončí gólom, dostávajú hráči potlesk. Takýmto výkonom dostávajú divákov doslova do tranzu. Naopak, ak diváci cítia, že niektorí hráči neodvedú zo seba všetko, tak to dajú aj najavo. To je jedna stránka veci.
Ďalej Ivan Kozák uvádza, že mladí hráči sú nervózni a neveria si. Na čo je potom celý realizačný tím a tréneri. A akí sú vlastne hráči Helbich, Laurinc, Urban, Pospíšil, Jurčo či Jelšic mladíci? Práve naopak mladíci Žofčák, Zošák, Kurty a Had zahrajú na svoj vek na úrovni. Ak a im nedarí ako napr. Saparovi či Števkovi, má byť tréner psychológom a nesmie dopustiť, aby hráča vystriedal až vtedy, keď je futbalista psychicky a fyzicky na dne. Všetci na štadióne videli aj vedeli (okrem trénerov), ktorým hráčom nejde hra od prvej minúty a nebolo to prvýkrát. Tréneri ako napr. Weis, Galis či Jurkemik sa neboja hráča vystriedať po 15-tich či 20-tich minútach a v ďalšom zápase dostane opäť šancu. To nie je nič ponižujúce, taký je futbalový život. Samostatnou kapitolou je aj osamotený útočník, ktorý je z piatich útokov štyrikrát v ofsajde. To divák tiež nepochopí a nebude tomu tlieskať.
Týmto chcem jednoznačne odpovedať hráčom, že nikoho nezatracujem, veď aj ja som hrával futbal. Nie na takej úrovni, ale viem sa vžiť do situácie, keď ľudia pískajú a nadávajú. Treba sa pripraviť na ďalší zápas a z tých minulých si treba brať ponaučenie. Funkcionári Ružomberka by mohli ešte pouvažovať o tom, keby sa dôstojne rozlúčili pred niektorým ligovým zápasom s hráčmi, ktorí skončili s ligovým futbalom v Ružomberku - Pavol Šimo, Róbert Hazucha, Edo Mydliar či František Mikuláš. Potom uvidia ich nasledovníci, ako vie ružomberský divák ohodnotiť hráčov, ktorí tiež mali trému a boli nervózni.
