Ružomberok – Na jednej strane sa „huckovci“ pýšili s hrdou bilanciou na súperových ihriskách, a to troma trojbodovými zásahmi, na druhej pýrili len za jediný domáci „bodík“, ktorý „vykopali“ s Trenčínom. Po sobote je však všetko inak. Majster zo Žiliny, aj keď mal viac a vyloženejších šancí, pod Čebraťom nepochodil, naopak oslavovalo sa prvé jesenné víťazstvo Ružomberka v jeho „stánku“. Priaznivci domáceho tímu hráčov pri nástupe privítali potleskom a rovnakým spôsobom sa s nimi aj lúčili, keď opúšťali zelený koberec. Akurát decibely dlaní i hrdiel boli oveľa silnejšie. Právom. Bojovný duch a odvaha od prvej do poslednej minúty zdobili Huckov tím, ktorý hlavne vďaka týmto atribútom mohol po poslednom hvizde hlavného arbitra Richarda Havrillu prejaviť svoju spontánnu radosť. Ružomberok potvrdil víťazstvo na Interi a tak v „tabuľke pravdy“ zostal na štyroch plusových bodoch.
Kurty mal hlavne udržať loptu v strede ihriska
Marián Kurty do 71. min. sledoval futbalový film na ružomberskom trávniku len z lavičky. „Zo začiatku sme boli lepší. Preto nemilým prekvapením bol vedúci gól Žiliny. Tým sa súper dostal na koňa. Dôležité bolo, že do prestávky sme dokázali vyrovnať. Napokon bojovný kolektívny výkon nám priniesol víťazstvo,“ vravel po stretnutí Kurty, autor víťazného gólu. Na otázku, s akými úlohami išiel na ihrisko, či s cieľom rozhodnúť zápas, náš reprezentant do 21 rokov odvetil: „Tréner ma poslal na ihrisko so zámerom, aby som našej stredovej formácii pomohol udržať loptu. V tom čase sme totiž boli pod tlakom.“ Marián vôbec netají, že v tej chvíli by bol bral aj remízu: „Keďže súper nás začal prevyšovať po všetkých stránkach, vravel som si, že aj „bodík“ bude cenný. Ani ma nenapadlo, že sa zrodia tri. Náš druhý gól sa zrodil po vydarenej akcii po ľavej strane. Tú rozvinul Had, ktorý po čiare poslal dopredu Saparu. Centrovaná lopta sa dostala na hranici päťky k Jelšicovi a ten mi ju priťukol. V prvom momente som chcel mieriť do opačnej strany, keď som ale videl, že sa tam Mucha hádže, zmenil som úmysel.“ Kurty sa prvý raz v tejto sezóne zapísal do streleckej listiny. A sám bol z toho mierne šokovaný: „Ani som sa nestihol na ihrisku adaptovať a už som skóroval. Ako to vlastne bolo, budem si musieť pozrieť na videu. Išlo o prirýchly gól. Asi ocko a brat, ktorý sa po dlhšom čase prišli na mňa pozrieť, mi priniesli šťastie,“ dodal šťastný strelec.
Hada slnko oslepilo, keď prihral na vyrovnávajúci gól
„Keď hostia strelili úvodný gól, už sa mi začali v hlave vracať spomienky na minuloročné domáce zápasy s týmto súperom,“ priznal ružomberský obranca Marián Had. „V tých zápasoch si Žilina s nami robila, čo chcela, najmä v jarnom. O najväčšie vetry v našej obrane sa staral Barčík. Preto som sa na neho tentokrát zvlášť hotoval. Vravel som si, nesmie mi ujsť.“ V uplynulej sezóne majster v jeseni vyhral v Liptove 3:1 a na jar 3:0. Čiže mali mu čo Ružomberčania vracať. „Víťazstvo sme vydreli v prvom rade bojovnosťou,“ tvrdil Had, ktorý minulý štvrtok oslávil svoje dvadsiate druhé narodeniny. Ten si v sobotu nielenže veľmi dobre plnil svoje defenzívne úlohy, ale aj asistoval Števkovi pri vyrovnávajúcom góle. „Mňa pri tom rohovom kope úplne oslepilo slnko,“ vravel ružomberský „zadák“. „Snažil som sa trošku rukou si urobiť clonu, ale nič som nevidel. Preto som chcel len nejakým spôsobom poslať loptu pred bránu. Vôbec som nevedel, čo z toho vznikne.“ Napokon to bola ideálna prihrávka, ktorú ružomberský kanonier aj stopercentne zužitkoval.
Hajdúch krívajúc opúšťal štadión
„Všetko by bolo super, len keby som bol úplne zdravý,“ tak trochu si pri odchode zo šatne povzdychol domáci brankár Ľuboš Hajdúch. Cez zápas možno na dozvuky natiahnutého stehenného svalu aj zabudol, ale potom mu bolesť krivila aj tvár. Len krívajúc Ľuboš opúšťal štadión. „Až vo štvrtok na tréningu padlo definitívne rozhodnutie, že to skúsim,“ vysvetľoval 24-ročný gólman. „Všetko sa dalo robiť, akurát sval mi znemožňoval výkopy pravou nohou.“ Smelo možno povedať, že tento 193 cm dlháň bol hrdinom sobotňajšieho zápasu. V prvom polčase sa vyznamenal pri Bartošovej gólovej strele a v druhom pri ešte čistejšej Šestákovej príležitosti. „Snažil som sa čo najrýchlejšie presunúť k druhej žrdi. Vyšlo to aj so šťastím. Priznám sa, trošku naslepo som sa hodil do Šestákovej strely a lopta ma trafila do kolena,“ opísal „jednonohý“ gólman situáciu, ktorá mohla zmeniť vývoj na trávniku. „Bol to veľmi ťažký zápas. Po fyzickej i psychickej stránke,“ dodal Hajdúch.
