Do Guinnessovej knihy rekordov sa onedlho zapíšu ďalší – liptovský. Postarali sa oň štyria mladí muži, ktorí v Hudobroni v Liptovskom Mikuláši hrali stolný futbal bez prestávky dvadsaťpäť hodín. Nastrieľali spolu 3365 gólov a viac ako nohy ich boleli ruky. Niektorí mali na nich dokonca mozole. Hrať začali v piatok 24. septembra predpoludním o štvrť na jedenásť. Na jednom konci hracieho stola nastúpila dvojica Filip Tunáček a Juraj Raši. Prvý študuje na gymnáziu v Prievidzi a druhý na konzervatóriu v B. Bystrici hru na bicie. Oproti nim stáli Ľubo Raši, študent herectva, a Stano Štofčík, čašník z Hudobroňa a gitarista skupiny Palanabänd. Filip s Jurajom hrali s červenými a Ľubo so Stanom s modrými futbalistami. Hra sa skončila v sobotu pred obedom o štvrť na dvanásť. O trinásť gólov vyhrali červení, aj keď večer prehrávali až 70-gólovým rozdielom. Konečné skóre bolo 1689:1676.
Nápad pokúsiť sa o zápis do Guinnessovej knihy rekordov dostal výtvarník Tibor Eliáš. Pôvodne navrhol vyrobiť obrovský stôl na stolný futbal v Hudobroni. Stanovi Štofčíkovi sa to však zdalo nereálne, reálnejšie by bolo podľa neho urobiť nejaký rekord, napríklad hrať stolový futbal nonstop dvadsaťštyri hodín. Ľubo Raši na internete zistil, že žiaden taký zápis v Guinnessovej knihe rekordov ešte nie je, skontaktoval sa s kompetentnými ľuďmi a zistil, aké sú podmienky. „Podmienky boli, že si zavoláme rozhodcu, ktorý bude na všetko dozerať, ale problém bol v tom, že by sme si ho museli aj zaplatiť. Stál asi tisíc korún na pol dňa, čo sme si z finančných dôvodov nemohli dovoliť,“ vysvetľuje Ľubo a pokračuje: „Ale bola aj druhá alternatíva zohnať si svedka, ktorý to všetko bude sledovať, natočí na kameru, nafotografuje a každú hodinu bude robiť zápisy. Našli sme takého, volá sa Mario Jokič, vyštudoval VŠMU, mal kameru, foťák aj čas. Zaznamenával skóre a čo sa tu dialo, monitoroval celý priebeh hry. Hra sa nesmela ani na chvíľu prerušiť, loptička musela byť stále v hre, čiže minimálne dvaja museli stále hrať, dvaja mohli ísť medzitým na WC, alebo sa najesť, alebo sme hrali dvaja na jedného. Ale asi osemdesiat percent hry sme hrali dvaja na dvoch.“ Modrý tím nám prezradil, že stolný futbal hrávajú asi dva-tri roky, chodievajú na turnaje a hrávajú všade tam, kde majú stoly. Počas 25-hodinového maratónu mali dve krízy, ktoré prekonávali väčšinou vodou a kofolou.
Ľubo skonštatoval: „Keď tu boli ľudia a fandili, bolo fajn, ale najhoršie bolo o siedmej ráno, keď tu nikto nebol. Ale okolo desiatej prišlo osem fanúšikov, tým by som chcel zvlášť poďakovať. Pôvodne sme mali hrať iba 24 hodín, ale keď bolo asi 15 minút do konca, Filip navrhol pridať ešte hodinu. Potiahli by sme možno aj viac, ale večer bol turnaj, tak sme sa chceli trochu vyspať. Pospali sme si asi tri hodiny a večer sme hrali znova s najlepšími v Mikuláši. Skončili sme tretí. Ruky sme mali ešte červené, kosti otlačné a poniektorí aj mozole.“ Ľubov mozoľ bol čitateľný ešte po troch dňoch, videli sme ho na vlastné oči. Stano síce mozole nemal, ale vraj mu počas zápasu navrela na zápästí hrča, Filip mal údajne najskôr kŕče v prstoch, potom mu opuchlo oko a „odišli“ nohy. „Je to skrátka silový šport, dostanú zabrať ruky, nohy, kĺby aj kríže,“ skonštatoval Stano s Ľubom. Napriek tomu sa dohodli, že by tento svoj rekord chceli prekonať a „potiahnuť“ na štyridsaťosem hodín. „Chceli by sme založiť takú tradíciu, že aspoň raz za rok urobíme nejaký Guinnessov rekord. A zároveň vyzývame ľudí, aby nás prišli prekonať,“ povedal Ľubo a dodal, že nejde ani tak o rekord, ale o to prekonať samých seba. Za zápis do Guinnessovej knihy rekordov nie je žiadna finančná odmena, naopak, ešte sami museli zaplatiť rôzne poplatky a vypísať formuláre –po anglicky. „Stálo nás to dokopy asi 1400 korún, chvalabohu, že sme mali aspoň sponzora na stôl a nemuseli sme platiť za žetóny.“ Kým certifikát o zápise do Guinnessovej knihy rekordov dorazí do Liptovského Mikuláša, padne ešte veľa gólov na futbalových stoloch. Akonáhle sa tak stane, určite ho uvidíte v Hudobroni na stene.
