Liptovský Mikuláš – Počas tých rokov zažil s klubom vzostupy i otrasy, ale stále pevne vedie svoj klub v treťoligových futbalových vodách. A ako si M. Mikušiak spomína na niektoré medzníky vo vývoji klubu?
Začiatky môjho pôsobenia pri futbale treba hľadať v spojitosti s mojím pracovným zaradením na začiatku 90-tých rokov, keď som v našom supermarkete na Podbrezinách začal pracovať ako obchodný riaditeľ. A tu som sa rozhodol, že začnem pomáhať aj športu. Šport mi bol od malička blízky, ale najviac som inklinoval k futbalu. Skutočnosť, že oproti môjmu pracovisku sa nachádzal futbalový štadión, vtedy Tatran Okoličné, rozhodla a ja som v tomto klube začal pracovať a zotrval som v ňom až dodnes.
V akých podmienkach pracoval a aké výsledky dosahoval klub v tom období?
Tatran patril k štandardným a popredným dedinským futbalovým klubom, ktoré pôsobili na území horného Liptova. Dosahoval pomerne slušné výsledky zásluhou obetavých funkcionárov ako boli napr. M. Janek, V. Konvit, J. Tekel st. či J. Sališ. Klub však prežíval v tom čase jedno z ťažších období. Menil sa káder mužstva, ktoré sa zachraňovalo v IV. lige. Spomínam si, že mužstvo vtedy viedli hrajúci tréneri R. Urbanovič a M. Kralčiak. Z dorastu zabudovávali do mužstva takých hráčov ako M. Tomek, M. Kováčik, M. Vyskočáni a ďalších. Spomínaní hráči, ako sa neskôr ukázalo, pozdvihli latku kvality klubu na vyššiu úroveň a spolu s takými hráčmi ako boli –P. Maťko bratia Beňovci, P. Ondrejka, M. Laco či M. Kandera vytvorili kompaktné mužstvo, ktoré v tom období patrilo k najlepším na Strednom Slovensku.
Spolu s vami vstúpili do klubu aj firmy, v ktorých ste spolumajiteľom...
Áno. Tie zohrali v uplynulých rokoch rozhodujúcu úlohu pri zvyšovaní úrovne. Či už v materiálnom vybavení klubu, ale aj v športovom napredovaní. rostredníctvom nich sme dokázali získať aj ďalších sponzorov. Ja som vtedy bol predsedom správnej rady. Naše úsilie vyústilo v ďalšej sezóne. Stabilizovali sme káder a angažovali na post hlavného trénera Š. Melúcha. Mužstvo skončilo v sezóne 1995/96 na 2. mieste. V nasledujúcej sezóne sme si vytýčili jediný cieľ – postup do III. ligy.
To sa vám aj podarilo.
V sezóne 1996/97 sme s prevahou vyhrali IV. ligu. O našom postupe bolo rozhodnuté už 5 kôl pred koncom súťaže. Na tieto chvíle rád spomínam a spolu s nasledujúcou sezónou ich radím medzi najsvetlejšie futbalové časy klubu. Veď v sezóne 1997/98 nám len o vlások unikol postup do II. ligy a na postupujúcu Podbrezovú sme stratili iba bod. S hrdosťou spomínam na domáci zápas s Podbrezovou, keď sme vyhrali 5:0 pred plnou tribúnou našich fanúšikov. Potom sme hrali aj dve kolá Slovenského pohára, čo sme odvtedy nezopakovali.
Spomínate na tribúnu, ale tá pri postupe nestála?
Nestála, ale elán a nadšenie, ktoré panovali v klube, dokázali priam nemožné. Za necelé tri mesiace sme ju postavili. Pri tejto príležitosti treba spomenúť, že tu sa začala aj úzka spolupráca s mestom. Poslanci vtedy odsúhlasili príspevok na výstavbu tribúny a od tohto obdobia nám mesto pravidelne pomáha napĺňať náš rozpočet, hlavne pre fungovanie mládežníckeho futbalu. V tom období sa zmenil aj názov klubu na Tatran L. Mikuláš. Neskôr sme sa spojili a vytvorili spoločný klub s Vojenskou akadémiou.
V ďalších rokoch sa vám darilo so striedavými úspechmi. Potom však prišla sezóna 2002/2003.
Tá bola najťažšou v mojom funkcionárskom živote. Vtedy sa o našom postavení v tabuľke po jeseni písalo veľa. Pripomeniem iba, že na konte sme mali po jesennej časti sezóny 5 bodov a boli sme beznádejne poslední. Nikto už prakticky neveril v záchranu. Ja som si však vtedy, ako prezident klubu, vytýčil, že sa musíme zachrániť. Angažoval som 7 nových, alebo staronových hráčov. A aj s nimi sme sa zachránili. Stálo to veľa úsilia, ale stálo to za to, aby sa L. Mikuláš nestratil z treťoligovej futbalovej mapy. Treba povedať, že v III. lige (skupina Stred) od nášho postupu bez prestávky účinkujeme iba my, Bytča, Čadca a Lučenec.
