Ružomberok – Tá si 1. októbra na turnaji v Poprade (v stretnutí s Hradcom Králové) zlomila záprstnú kostičku na prostredníku ľavej ruky a odvtedy stála. Čiže bez jedného dňa sedem týždňov.
Daniela, čo, podľa vás, vo štvrtok rozhodlo, že si pražský tím udržal svoju neporaziteľnosť, naopak Ružomberok má na svojom konte prvú prehru?
- Narazili sme na veľmi kvalitného súpera. Ten hneď v úvode získal desaťbodový náskok, z ktorého potom žil celý zápas. Myslím si, že začiatok nás dosť zaskočil. Sama neviem, čo sa udialo. Či išlo o slabšiu koncentráciu alebo zvýšenú nervozitu. Predovšetkým tam boli chyby v obrane, ktoré zahrali USK do karát.
V 31. min ste sa ale priblížili Pražankám na šesť bodov (54:60) a nemuselo byť ešte všetko stratené. Čo vy na to?
- Azda každá z nás vtedy začala veriť, že stretnutie sa dá otočiť. Lenže hneď vzápätí nasledovali dve pomerne ľahké trojky USK a opäť to bolo o dvanásť bodov. Myslím si, že práve v tom čase nastal posledný a rozhodujúci zlom. Aj naďalej sme robili všetko preto, aby sme sa opäť na súpera dotiahli, ale už to nešlo. Pražský tím potom kontroloval zápas.
Určite súhlasíte s konštatovaním, že v druhom polčase výkon Ružomberka išiel hore.
- Áno. Začali sme lepšie brániť a aj v útoku to už vyzeralo inak. Ľahšie sme strieľali, iný bol i celkový pohyb družstva. V prvom polčase sme sa snažili zakončovať z veľmi ťažkých situácií, a aj bez nejakej prípravy. To tiež hralo proti nám.
Peter Kováčik pred zápasom vo svojich vyjadreniach vôbec nepripúšťal váš štart. Hovoril, že prvý raz sa predstavíte vo štvrtok v Šoprone. V 23. min ste však vybehli na ihrisko. Ako to vlastne bolo?
- Tréner mi povedal, že len vo výnimočnom prípade pôjdem na ihrisko. Dávala som tomu asi dvadsaťpercentnú možnosť. Nič viac. Keď ma vytiahol z lavičky, sama som tomu nechcela veriť.
Napokon z toho bolo šestnásť odohraných minút a počas nich sedem bodov. Aké pocity vás sprevádzali pri návrate na palubovku?
- Priznám sa, že zmiešané. Bol tu strach, aby ma zranená ruka nezradila a zároveň i obavy z toho, či budem vládať. Vlastne až posledné dva týždne som opäť začala normálne trénovať. Kvôli vynútenej pauze som úplne stratila všetko, čo mi dali dva mesiace tvrdej letnej „makačky“. Po prvých dotykoch s loptou, nervozita zo mňa spadla, ale resty v kondícii sa nedali oklamať. Navyše som hrala s chráničom na ľavej ruke. S ním nemám v ruke žiadúcu istotu, proste zavadzia mi. Už sa teším, že budem môcť hrať bez tejto „okrasy“.
Keď vám dali ruku do sadry, všetko nasvedčovalo skorší návrat na ihrisko. Čo to oddialilo?
- Hoci išlo o ľahšiu zlomeninu, dlhšie sa to zrastalo, ako sme si všetci mysleli. Sadru som mala o dva týždne dlhšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Teraz je už kostička zrastená. Hoci ešte je to veľmi citlivé a aj nejakú bolesť musím prekonávať.
