Ružomberok – Had a Žofčák sa objavili na ihrisku v oboch slovenských vystúpeniach (najprv s výberom Maďarska a vo finále s domácim Thajskom) a Urban v jednom. My sme sa o King´s Cupe porozprávali s 22 – ročným ružomberským obrancom Mariánom Hadom (na fotografii), pre ktorého bol štart v slovenskom drese veľkou „topkou“ v jeho doterajšej futbalovej kariére.
Marián, skúsme ísť pekne po poriadku. V prvom zápase Slovensko zdolalo maďarský výber 1:0 a vy ste odohrali celé stretnutie. Aký to bol duel?
- Najmä na začiatku bolo vidno, že v takomto zložení sme ešte nikdy nehrali. Sem – tam to aj po hernej stránke zaškrípalo. Postupne sme si však na „placi“ na seba zvykali. Súper však bol mimoriadne silný. Maďari, pod vedením trénera Lotthara Matthäusa, prišli do Bangkoku so siedmimi futbalistami, ktorí hrajú v kvalifikácii MS 2006. Musím priznať, že súper bol lepší a vypracoval si aj viac šancí. Na našej strane trošku stálo aj šťastie. Jediný gól zápasu však strelil, na začiatku druhého polčasu, Porázik a ten znamenal postup do finále.
Čo poviete na finále, v ktorom ste boli na ihrisku prvý polčas?
- Domáci tím chcel urobiť všetko preto, aby prvenstvom na turnaji oslávil narodeniny svojho panovníka Ramu IX. Ako sme sa dozvedeli, celý národ hlavu štátu veľmi zbožňuje. Preto pre Thajsko bolo „povinnosťou“ vyhrať a získať pohár. Smelo môžem povedať, že domáci od prvej minúty išli na dvesto percent. Do zápasu vstúpili s obdivuhodným nasadením. Tento úvod nás trošku zaskočil. Zhruba pol hodiny mal súper navrch, potom ale skončil s dychom. V druhom polčase „vyšťavené“ Thajsko odpadlo a mohli sme nielen vyrovnať, ale aj úplne obrátiť výsledok na svoju stranu. Napríklad päť minút pred koncom išiel Šesták sám na domáceho brankára. Jedenástky, po nerozhodnom stave, boli už skôr vecou psychiky. Som rád, že sme ich zvládli a myslím si, že zaslúžene finálový zápas doviedli do víťazného konca.
Ako sa vám páčila starostlivosť organizátorov turnaja? Klapalo všetko?
- Hotel, v ktorom sme bývali, vrátane stravy, k tomu niet čo dodať. Bolo to špičkové. Akurát tamojšia doprava privádza človeka do zúfalstva. Tu asi nikto nerešpektuje či na semafore svieti červená alebo zelená. A preto na jeden tréning sme išli pol druha hodiny a nie hodinu a pol, ako nám avizoval vodič autobusu. Celkove ale bolo o nás veľmi dobre postarané. Značný bol i záujem tamojších médií.
Akú najcennejšiu vec ste si z Bangkoku priviezli?
- Tá ponuka v obchodoch a na trhoch bola mimoriadne bohatá. Človek nevedel, pre čo sa má rozhodnúť. Doniesol som si rôzne zaujímavé predmety, ale najviac si cením reprezentačný dres, ktorý nám zostal a zlatú medailu za prvenstvo na turnaji.
A na čo budete doma najviac spomínať?
- Jednoznačne na naše prvenstvo a spontánnu kolektívnu radosť z neho.
