Ružomberok – V predchádzajúcich dvoch sezónach sa tento dlháň trinásťkrát postavil medzi žrde ružomberskej svätyne v našej najvyššej futbalovej súťaži. Teraz v jeseni bol v Corgoň lige v permanencii štrnásťkrát a smelo možno povedať, že išlo o oporu Huckovho „mančaftu“.
Ako vlastne došlo k vášmu príchodu pod Čebrať? – začíname rozhovor s Ľubošom Hajdúchom.
- K môjmu prvému kontaktu s týmto klubom došlo v zime pred dvoma rokmi. Hrali sme doma s Ružomberkom prípravný zápas, v ktorom sme vyhrali 3:1 a mne sa, mimochodom, podarilo aj skórovať – z jedenástky. Zhruba po týždni ma potom Ružomberčania oslovili. Jarnú časť som ešte odchytal v Leviciach a v lete som podpísal zmluvu s Ružomberkom. V tom čase mužstvo trénoval Vladimír Rusnák.
Pod Čebraťom bol jasnou jednotkou Ján Mucha. Nemali ste obavy, že budete len sedieť na lavičke?
- Bol som v tom, že Mucha je na odchode z Ružomberka. Realita ale bola iná. Bolo mi jasné, že pokiaľ Jano bude zdravý, do brány ma nepustí. Asi po pol roku ma daný stav začal trápiť. Chytával som síce za „béčko“, ale moje predstavy boli iné. Navyše Mucha i potvrdzoval svoje kvality. Preto, sem – tam mi preblesklo hlavou, že nebolo by od veci ísť niekde na hosťovanie. Proste, chcel som chytať.
Napokon ste sa dočkali a teraz odchytali takmer celú jesennú časť...
- Dočkal, pretože Muchu vyradilo zranenie. Som rád, že som dostal príležitosť a myslím si, že sa mi celkom darilo.
Pamätáte si ešte na svoj prvoligový debut?
- Bolo to v sezóne 2002/2003. Na domácom ihrisku sme remizovali so Slovanom 0:0 a ja som sa tešil ako po víťaznom zápase. Bol som rád, že som neinkasoval žiadny gól. Potom sme ale doma prehrali s Interom 0:2 a zase sa medzi žrde vrátil Mucha.
Vráťme sa ale k tohtosezónnej jeseni. Aká bola z vášho pohľadu?
- Jednoznačne môžem hovoriť ako o najvydarenejšom polroku v mojej hráčskej kariére. V 3. kole som dostal prvý raz príležitosť a potom ešte trinásťkrát. Akurát, kvôli zraneniu, som v dvoch stretnutiach svoje miesto musel prepustiť Matejovi Šavolovi. Musím sa priznať, že v posledných zápasoch som nastupoval, hoci nebol som celkom doliečený. A vlastne ani nie som. Chcel som chytať, aj keď len s jednou zdravou nohou.
A aká bola jeseň z celkového, ružomberského zorného uhla?
- Určite mohla byť lepšia. Keby sme mali aspoň o štyri body viac, bola by veselšia. Mám na mysli domáce remízy s Interom a Trnavou. V týchto zápasy sme mali vyhrať. Sú stretnutia, keď sa mužstvu nedarí a prehra je viac – menej „logická“. Preto človeka škrú tie duely, v ktorých sa dali „vydolovať“ ďalšie body.
Ktoré stretnutia by ste označili za najvydarenejšie?
- Z môjho pohľadu domáci zápas so Žilinou a vystúpenie v Petržalke. V oboch prípadoch išlo aj o víťazné stretnutia. Ako mužstvo sme ale asi najlepší výkon podali v Dubnici. Na ihrisku vtedajšieho lídra som deväťdesiat minút bol prakticky bez práce. Až na jednu strelu z tridsiatich metrov.
A na ktorý zápas by ste chceli čo najrýchlejšie zabudnúť?
- Určite na žilinský debakel 0:6 pod Dubňom. To bolo niečo neuveriteľné, čo sa v tomto stretnutí dialo pred našou bránou. Šance domácich sa rodili ako na bežiacom páse. Trošku ma mrzí i inkasovaný gól doma s Púchovom.
Čo Ľuboš Hajdúch pokladá za svoju najsilnejšiu stránku a v čom si myslí, že treba pridať?
- Keďže meriam 193 cm, nemali by mi robiť problémy vysoké centrované lopty. Za určitú slabinu považujem vybiehanie. Ide hlavne o odhadnutie, kedy opustiť bránu a ísť po lopte. Dosť si trúfam v súbojoch jeden na jedného. Viaceré samostatné nájazdy sa mi podarilo úspešne zlikvidovať.
