ských Revúc si nedobrovoľne predĺžil o dve noci. Je šťastím, že v hrôzostrašných podmienkach ich dokázal v horách prežiť... „Fúkal silný vietor a padal hustý sneh,“ spomína si F. Beťko na najhroznejšie okamihy svojho života. „V ceste sme však pokračovali ďalej, veď teraz v zime nie je v horách nikdy dobré počasie. Po čase som v lese stratil orientáciu a zablúdil som. Inak som výborný turista a poznám vari každú cestičku.“ Fedor sa postupne dostal pod oblasť zvanú Čierny kameň. Bola už tma a pred ním predstava noci strávenej v horách.
„Snažil som sa nespanikáriť. Vedel som, že noc musím niekde v pokoji prečkať. Mal som šťastie, okolo piatej popoludní som našiel otvorenú drevenú striešku. Sadol som si na lavičku, ktorá bola pod ňou a posediačky som zaspal. Ráno som chcel pomocou svojich stôp dostať do Liptovských Revúc,“ vysvetľuje už po niekoľkýkrát. V nedeľu sa zobudil skoro ráno a hoci netušil kadiaľ kráča, vybral sa ďalej. „Vedel som, že v ceste musím pokračovať. Mal som smolu: na nohách mi zostali len bežkové topánky, v ktorých mi veru poriadne mrzli nohy a aj sa mi v nich šmýkalo. Snehu naozaj nebolo málo. Bol mi po kolená, no keď som sa prepadol, tak až po pazuchy.“ Bola mu veľká zima a navyše nemal čo pod zub. Aby nezomrel od hladu, jedol len roztopený sneh.
„Popoludní som asi 150 metrov od seba zbadal prvého vlka, neskôr aj ďalšieho. Strach, ktorý som zažil, sa dá slovami len veľmi ťažko opísať. Zrazu sa niečo ku mne plazilo. Po chvíli som si uvedomil, že vedľa mňa je pätica vlkov.“ Ako nám povedal, neostávalo mu nič iné, ako stráviť noc opäť pod strieškou. „Pre prípad, že by ráno záchranári našli len moje kosti, som na drevený stĺp pribil svoje tri vizitky. Noc som našťastie prežil, no bolo to peklo, aké už nikdy nechcem zažiť a nikomu ho neprajem,“ zdôrazní. Ako hovorí, snažil sa nemyslieť na to najhoršie, i keď priznáva, že po rozume mu behali hocijaké myšlienky. V pondelok ráno sa celý premočený a unavený vybral na cestu. Po piatich kilometroch sa dostal k horárni v Ľubochnianskej doline. „Bože, to je šťastie!,“ povedal som si. Vypýtal som si čaj a dobošku, aby som nabral stratenú energiu. Mladý horár, ktorému som povedal všetko čo stalo, informoval môjho brata, ktorý po mňa prišiel.“ Z čoho mal F. Beťko najväčší strach? „Určite z tých vlkov, i keď ako som sa potom dočítal, človeku neublížia,“ dodáva v týchto dňoch zrejme najväčší ružomberský hrdina.
