Ružomberok - „Veľmi mi k tomu dopomohol primátor mesta Juraj Čech. Ešte z detských rokov nás spája priateľstvo, keď sme kopali do všetkého, čo bolo guľaté.“ Karol Vály s futbalom začal v desiatich rokoch. Až na dvojročnú epizódu vo federálnej lige v drese Dukly Banská Bystrica, bol verný svojmu rodnému Ružomberku. „Pod Urpínom vtedy hrali takí futbalisti ako Anton Ondruš, Jaroslav Polák, Andrej Daňko či Milan Albrecht,“ spomína niekdajší ľavý útočník. „Najťažšie chvíle Karol prežíval po návrate z Dukly. „V Ružomberku som veľmi chcel pokračovať vo svojej futbalovej dráhe. Niekoľkokrát operované kolená ale boli proti. Zrazu som zistil, že môj dovtedajší pracovný nástroj je, aj to pri väčšom šťastí, akurát dobrý na chodenie. Svoj jednostranne zameraný mozog musíte začať trápiť i iným smerom. Čím neskôr zídete z oblakov, je to pre vás horšie. Je to aj taká moja rada pre dnešných mladých futbalistov.“ Na druhej strane, za najšťastnejšie chvíle vo svojom živote K. Vály považuje promócie dvoch detí. „Veľká vďaka za to patrí manželke Evke,“ poznamenáva.
Tému svojho športového „topu“ trošku ešte posúva: „Ten by mal iba prísť. Keď vidím, ako sa v Ružomberku pracuje s mládežou a koľko je tu reprezentantov i ďalších talentov v jednotlivých vekových kategóriách, tak mi vychádza, že náš futbal je „odsúdený“ na úspech.“ Pri porovnávaní svojej futbalovej éry a dnešnej dnes 53-ročný muž tvrdí: „Je to neporovnateľné. Súčasný futbal je rýchlejší a technickejší. Keď vidíte taký zápas ako napríklad Chelsea – FC Barcelona, máte pocit, že tento nádherný šport už patrí aj do sféry umenia.“ Po skončení aktívnej činnosti K. Vály dva roky trénoval ružomberských žiakov. Potom ale prišiel čas, keď sa musel rozhodnúť, ako vo svojom živote ďalej. Dal sa na podnikanie a tým sa vytratil z futbalu. „Nič sa nedá robiť na polovicu,“ zdôrazňuje. „Preto som zo športu odišiel a desať rokov sa venoval len vlastnej živnosti.“ V lanskom lete ale prišla ďalšia výzva od zeleného trávnika. „Veľmi som sa tejto zaujímavej robote potešil. Tak som sa do nej zažral, že od rána do večera žijem s futbalom. Mám rád kolektív, s ktorým pracujem i stresové situácie, ktoré tento krásny šport prináša. Osem mesiacov som bol nezamestnaný a pri návštevách úradu práce som pozeral do mnohých beznádejných očí. Preto si dnes veľmi vážim, že keď ráno vstanem a mám kde ísť.“ K. Vály má tiež čo povedať k súčasnej futbalovej generácii: „U niektorých hráčov mi trošku chýba pokora, úcta k práci, čiže k vyvolenému športu. Človek by sa mal tešiť, že má prácu a navyše takú, ktorá je jeho koníčkom.“
