Ružomberok – V prvom jarnom vystúpení Ružomberka v Trnave však tento 26–ročný gólman opäť stále medzi ligovými žrďami a svojim skvelým výkonom výraznou mierou prispel k cennému víťazstvu svojho tímu nad Spartakom (2:1).
Skúste trošku zaloviť v pamäti. Kedy ste pred vaším zranením naposledy chytali v Corgoň lige?
- Viem to presne. Bolo to 26. októbra 2004 a zhodou okolností doma proti Trnave. Stretnutie sa skončilo nerozhodne 2:2. Keďže potom som už stále maródoval, tým sa pre mňa skončila futbalová jeseň.
Môžete nám trošku opísať vnútorné pocity pred stretnutím v Trnave? Nebol váš návrat, po dlhšej pauze, sprevádzaný aj určitou trémou?
- Priznám sa, už dlho som takú nervozitu necítil. Možno hovoriť i o nemalej dávke trémy. Toto všetko ale azda bolo aj na niečo dobré. Na zápas som sa snažil maximálne pripraviť a v ňom byť plne koncentrovaný od prvej do poslednej minúty. Som rád, že išlo o vydarený návrat do bránky.
Kedy ste sa dozvedeli, že vy nastúpite a nie Ľuboš Hajduch?
- Pred samotným zápasom. Vtedy vždy padne defenitíva týkajúca sa základnej zostavy. Tým netajím, že v priebehu týždňa som už trošku tušil, že asi ja pôjdem do brány. „Ciťáky“ to je ale jedna stránka veci, v každom prípade ja čakám na konečné rozhodnutie.
Vráťme sa stručne k stretnutiu v Trnave. Čo by ste k nemu povedali a ako sa vám chytalo?
- Myslím si, že celé mužstvo, vzhľadom na začiatok sezóny, podalo kvalitný výkon. Položili sme základ, na ktorom teraz možno stavať. Každý štart býva dôležitý. Zároveň ale treba mať na pamäti, že za sebou máme iba prvý krôčik. Do konca sezóny mužstvo čaká ešte ďalších sedemnásť. V Trnave, ako už tradične, bola veľmi solídna divácka kulisa. Akoby fanúšikovia po dlhej zimnej pauze boli zdravo „nabudení“. Napokon zásluhou oboch mužstiev videli dobrý futbal. Trnavský štadión, podľa mňa, patrí medzi naše futbalové chrámy. Super sa na ňom aj chytá.
Ján Mucha je aj kapitánom ružomberského ligistu. Čo vám z tejto funkcie vyplýva? Dokážete v kabíne aj „buchnúť po stole“?
- Nevnímam túto úlohu špecificky, ale ako súčasť môjho pôsobenia pri mužstve. Veľmi nevstupujem do rokovaní s vedením klubu a nie sú na to ani žiadne dôvody. Momentálne všetko funguje tak, ako má. Čo sa týka šatne, nie som typ človeka, ktorý by kričal alebo vytváral nejaké napätie. Naopak, snažím sa o upokojenie mužstva. Ide o to, aby sme spoločne hľadali cesty ako sa dostať z prípadnej krízy alebo nedarenia sa.
Vieme, že ste zároveň aj pokladníkom tímu. Môžete nám prezradiť, aká je platobná disciplína spoluhráčov a čo potom s takto naplneným mešcom?
- Veru, všetko možné mi v klube prischlo. Chlapcov musím pochváliť. Svoje finančné povinnosti si plnia bez problémov. Veľmi férovo sa k tomu stavajú. Všetky tieto peniaze mužstvo aj minie. Predovšetkým, keď je nejaká reprezentačná prestávka, tak si zájdeme na spoločnú večeru, alebo si ideme posedieť. Myslím si, že aj táto spoločenská časť k futbalu patrí. Jeden na pokutách zaplatí viac, druhý menej. Každý nie je však ani rovnaký jedák. Ale to nie je podstatné.